A ja pochopím, aký si človek, mohli by sme dokončiť myšlienku z nadpisu.
Lebo naša predstava šťastia prezrádza hodne o tom, akí sme ľudia, však?
Pouvažujeme o tom.
Šťastie ľudia hľadajú, čakajú, či tvoria…
Už to samo o sebe veľa hovorí, nie?
Ach, áno, dodám ešte štvrtú možnosť – vidia.
Hľadať, čakať či tvoriť šťastie sú všetko modely odkladania šťastia podľa mňa. Raz budeme šťastní…
Vidieť šťastie (svoje, nie cudzie – s cudzím to ide ľahko kedykoľvek) môžeme i v ťažkej situácii. Naše kotvy a istoty sú to v tej chvíli. To, čomu veríme a čo nás drží. Čo nám pomáha dýchať a urobiť krok, a ešte jeden krok…
Podmieňovanie šťastia…
Niekedy si hovoríme iluzívne budem šťastný, ak… A dosadíme si tam to, čo podľa našej predstavy potrebujeme k tomu, aby sme sa konečne začali cítiť šťastne. Ibaže naozaj inak nevieme zažívať šťastie?
Prší u nás v tejto chvíli a otvoreným oknom pofukuje chladný vietor. Odsúvam deň za dňom odchod do lesa, lebo vliecť sa do lesa so stanom a spacákom by bolo nepohodlné. Odkráčať len s fľašou vody a bubnom podľa mojej pôvodnej predstavy v tomto počasí neradno. Mohla by som iluzívne povedať, že budem šťastná, ak sa konečne oteplí. Ale skutočne šťastná, alebo iba spokojná? A nebudem chcieť v suchom a teplom počasí, aby tie diviaky, čo rozryli lúku tento týždeň, boli v lese kdesi ďaleko odo mňa? A potom, keby ani diviakov nebolo, aby som bola šťastná, chcela by som, aby…
Šťastní skrátka nie sme preto, že sa vytvárajú kadejaké podmienky, ale preto, že šťastní vieme byť. Presne o tom hovorí ten citát zo záveru minulého blogu„vták nespieva preto, že pozná odpoveď, spieva preto, že pozná pieseň…“
Šťastnenie…
Sú okamihy, kedy cítime šťastie.
Stála som v predsvitaní na balkóne, noc ustupovala krôčik po krôčiku. Nad horizontom sa objavili prvé lúče slnka. postupne sa slnečné lúče jemne dotkli muškátov, kapucínok a krások na balkóne. Vietor šumel v korunách stromov a privieval vône lesa. A ja som sa cítila v tej chvíli šťastne, vnímala som hlboké prepojenie so svetom.
Slnečné lúče všetko pozlátia a rozžiaria svet. Pocit úžasnosti tej chvíle je také šťastie.
A potom je pocit, že má zmysel cesta, ktorou kráčame. Zmysluplnosť našich krokov, aj keď niekedy nesvieti slnko, ale prší – všetko na tej ceste má zmysel. Také šťastie je v zmysle životnej spokojnosti a zmyslu života.
No áno, sú rôzne druhy šťastia.
Čo je pre mňa zdrojom šťastia dnes…
Potešili ma knihy z Martinusu. Moc. Niečo o živote Indiánov, ich filozofii a etike, je to jedna z mojich srdcových tém. A prekrásna kniha so zvláštnym názvom Chlapec, krtko, líška a kôň. Otvorím ju náhodne.
Hm, to nebude jedna veta, aby to dalo zmysel –
„Povedal si niekedy niečo naozaj odvážne? opýtal sa chlapec. Pomoc, povedal kôň. Ak požiadaš o pomoc, neznamená to, že sa vzdávaš. Znamená to, že sa odmietaš vzdať.“
Hm, silné posolstvo. Šťastie je, keď … Nie, viac k tomu nepoviem.
Elena 17.7.2020