Počuli ste už niekedy o zmierovacích kameňoch?
Česi im hovoria „smírčí kameny“ – a majú ich v Čechách a na Morave viac ako 2500. Zmierovacie kamene sa nachádzajú aj v iných európskych krajinách – od Talianska po Nórsko, od Španielska po Kaukaz.
Sú spojené so situáciami, kedy došlo ku ublíženiu komusi – obvykle ku zabitiu. Aby sa nerozbiehala krvná pomsta medzi rodmi a rodinami, bolo možné použiť riešenie prostredníctvom zmierovacej zmluvy. Táto zmluva sa uzavierala medzi obeťou (jej rodinou) a páchateľom. Určovala, koľko má páchateľ za spôsobenú škodu zaplatiť, respektíve čo má urobiť, aby škodu nahradil. Ak zmluvu porušil, mohli ho beztrestne zabiť, bez pokračovania krvnej pomsty zo strany jeho rodiny. Súčasťou takejto zmluvy boli aj zmierovacie kamene – takýto kameň mal tvar kríža, bol páchateľom vlastnoručne vytesaný a uložený niekam verejne prístupne.
Zmierovacie kamene sa nachádzajú na kraji obcí, pri kostoloch, ale aj v poli, či kdesi v prírode. Sú vytesané zo žuly či dioritu, ale aj z pieskovca. Obvykle nemajú pevný podklad a tak sa zabárajú postupne do zeme. Stávajú sa súčasťou prírody, zarastajú, zabúda sa na ne.
Pripomína nám ich kniha Smírčí kameny. Ja som ju získala z antikvariátu v Česku predvčerom a dojalo ma, že vzadu v knihe boli priložené aj ústrižky z novín, ktoré predchádzajúci majiteľ knihy starostlivo zbieral. V duchu som mu za to poďakovala.
Kniha obsahuje rôzne príbehy, spojené s týmito zmierovacími kameňmi…
Napríklad zmierovací kameň z Luhu u Raspenavy vytesal otec, ktorý omylom zabil svojho malého syna, hrajúceho sa v záhrade – splietol si ho s husou. Súd rozhodol, že šlo o náhodnú ranu z pušky, otca oslobodil, no on sám vytesal zmierovací kameň a dal ho na mieste, kde jeho syn zomrel. A iste by vytesal i sto kamenných krížov, kedy to pomohlo oživiť jeho dieťa.
Iný kameň, pri obci Pytel na Třebíčsku, je spojený s vraždou nevesty priamo na svadbe jej bývalým milencom. Jeden z najväčších zmierovacích kameňov je na Vysočine pri obci Kačerov. Pripomína vraždu farára z čias husitských vojen.
Možno to nebol až taký zlý spôsob riešenia…
Tie zmierovacie kamene mali niečo do seba. Lebo zastavili vojnu medzi rodinami a krvnú pomstu. Zároveň boli satisfakciou a liečivým momentom pre obete, jasne bol pomenovaný čin páchateľa a označený jeho páchateľ, samotné tesanie kríža bolo i jeho pokáním za ten čin. A bolo to i pre páchateľa liečivé, lebo počas tesania kríža sa jeho myšlienky udržali pri jeho čine, mohol sa s ním vysporiadať a zanechať ho s krížom, aby dokázal žiť ďalej.
Myslím, že to bolo rozumnejšie riešenie ako dnes máme v podobných situáciách.
V živote prichádzajú rôzne situácie…
I ťažké, v ktorých je správanie iných ľudí voči nám zraňujúce. Smrť blízkeho, zrada. Spôsob, akým sa s nimi vysporiadame, nie je iba vecou nášho rozhodnutia, je to proces. Vyrovnať sa v rámci neho musíme nielen s vinou páchateľa, jeho činom, odpustiť mu, ale odpustiť aj sami sebe. Lebo v sebe nesieme pocit, že sme mali tomu činu nejako zabrániť. Až keď si priznáme, že sme to nedokázali, a že sme robili to, čo bolo v našich silách, nechávame proces ísť ďalej k hojeniu rany.
Smrť blízkeho je vždy zlá, lebo milovaný človek sa vytráca z nášho života. No v takých situáciách si uvedomíme, nakoľko silne ho nesieme v srdci. Iná je situácia zrady – tá je síce bolestná, ale v konečnom dôsledku dobrá skúsenosť. Pretože nám ukazuje, aký je zrádzajúci človek v skutočnosti a aký skreslený, idealizujúci bol náš pohľad na neho.
Smrť nás učí pokore, skloniť hlavu, lebo nie my to tu riadime. Zrada nás učí hlavu zdvihnúť, aby sme vnímali pozorne, kto si zaslúži miesto v našom živote. Pravdou je, že každý z nás v živote robí nejaké chyby, ale nie každý z nás je ochotný v živote klamať a podvádzať. A ani byť klamaný a podvádzaný – pretože máme právo vo vzťahu očakávať to, čo sami dávame. Porozumenie, podporu, vernosť. Toto je situácia, ktorú riadiť môžeme a aj by sme riadiť mali – lebo ozajstný vzťah môžeme vybudovať len s čestným a zodpovedným človekom.
Sú situácie, kedy si uvedomíme, že niekto je alebo nie je čestný človek. Ak ktosi v reči zdôrazňuje, ako vám nikdy neublíži, alebo že by vás nikdy nepodviedol, je to sakra výpovedné. Lebo človek s pevnými hranicami v tomto smere nepotrebuje nikoho uisťovať. A zasa, ak vám niekto povie o komsi ako základnú charakteristiku, že „to je čestný človek“, nuž hovorí to aj o jeho vlastných hodnotách, o dôležitosti čestnosti pre neho.
Zrada je dobrá v tom, že si potom čestných ľudí vážime oveľa viac, lebo už vieme, že vernosť a spoľahlivosť nie je samozrejmosť, ale vizitka charakteru a zrelosti konkrétneho človeka.
Vo vzťahu ku smrti je odpustiť ťažšie ako pri zrade. Pri zrade nám síce niekto iný ublížil, ale zároveň nám umožnil pochopiť „nie si to, čo chcem“. Pri smrti blízkeho páchateľ ublížil nám, ale i tomu blízkemu, ktorého pripravil o život, preto je to ťažšie. Tak to vidím ja.
Záverom…
Zmierovacie kamene boli dobrou stratégiou, napísala som vyššie. Možno i dnes by boli – určite by taký kameň rýchlejšie vytesal páchateľ, ako trvajú súdne konania na Slovensku, podotýkam prakticky.
Elena 19.8.2020
P. S.: Dokonca aj web som o o „smírčích kamenech“ objavila. http://smircikrize.euweb.cz/ .
Tak si ich tam môžete pozrieť, sú nádherné – hovoria tichým hlasom príbehy dávnych čias…