Staré zlaté časy – čo všetko nimi rozumieme? Detstvo či nejaké obdobie v našej vlastnej minulosti, alebo azda dávnu dobu s tradíciami a hodnotami, akých už dnes niet?
Tak dnes o starých zlatých časoch uvažujem.
Ach, jedlo ako za starých zlatých čias, vzdychla som si pri večeri…
Na oleji som podusila na kolieska nakrájané 4 drobné zemiačiky a dve paradajky (oboje vypestované v kvetináči, ktorý prerábka balkóna posunula do pozície „už tam byť nemôže“), 1 papriku a pár koliesok klobásy. Takéto jedlá, občas s vajíčkom, občas s trochou sladkej smotany alebo niečím iným čo dom dal, som vyrábala ešte v prednohorských začiatkoch, keď ku mne na prázdniny prišiel môj mladší brat Fero. S obedom to bolo jednoduché, dala som mu môj lístok na obed, takže chodil s obedárom. A na večeru som vyrábala jedlá a vymýšľala im názvy. Problém nastal, keď sa brat potom domáhal španielskej omelety a indiánskej zmesi doma od mamy, a ja som si nevedela spomenúť na ich zloženie. A tak som v závere dnešnej večere vytierala masť z taniera chlebom ako kedysi a nostalgicky som uvažovala o tých starých zlatých časoch, plných smiechu a dobrodružstiev…
Čo všetko rozumieme „zlatými časmi“?
Časy, na ktoré radi spomíname (zidealizovane)? Alebo časy mimo nás, ktoré sme ani nezažili, kedy v spoločnosti všetko fungovalo akosi inak? Je to také nejasné, no všetci vieme na sto percent, že nejaké staré zlaté časy v našich spomienkach figurujú.
Svet sa mení – a skutočne neviem, či by sa dalo hovoriť aj o zlatých nových časoch. Sotva veru, podľa mňa teda. A to ani nemyslím COVID, ale celkovo tieto dnešné časy.
Takže nie, „nové zlaté časy“ akosi režú uši…
Staré zlaté časy, keď…
Ak odhliadneme od vlastných spomienok, tak staré zlaté časy v spoločnosti spájam s dobrou, kedy sa pokladalo za normálne čestné a slušné správanie, morálka, zodpovednosť.
Čítala som dnes článok, v ktorom sa nám pani pokúšala nahovoriť, ako je ľudsky prirodzené byť neverný, lebo je normálne mať tendenciu chcieť striedať partnerov. Nie, s takými novými zlatými časmi sa nestotožňujem, lebo i lenivosť a pohodlnosť je ľudskou prirodzenosťou – a predstavte si, že by sme prijali túto filozofiu a vykašľali by sme sa ísť podaktoré dni do práce, veď to je ľudské, nie? Sú podľa mňa situácie, ktoré sú životným záväzkom. Kedysi, v starých zlatých časoch bol záväzok záväzkom, dnes ho niektorí ľudia devalvujú. Veď prídu kadejaké príležitosti, nie? Lenže práve preto sa životný záväzok spájal s voľbou, a s morálkou a zodpovednosťou človeka. Čo ak sa pri podpise pracovnej zmluvy zamyslíte nad príležitosťami a poviete „nie, nie, ja neviem, či budem chodiť do práce každý deň, čo keď sa mi niekedy nebude chcieť? Veď to je ľudské, nie“? Kam by vás asi poslal zamestnávateľ hneď v tej chvíli? Musím jednoducho lenivosť prekonať a každý deň do práce ísť.
A rovnako je to aj so vzťahovým záväzkom – porušujem ho niektorými druhmi svojho konania. Iste i kedysi boli nejaké tie šlápoty bez morálky. No poviem vám, ak by som zapriala všetkým pobehliciam, aby v tejto chvíli uhoreli, tak by sme tu mali rozžiarené ako na Všechsvätých. Bezzábranovosť a amorálnosť sa rozmáha ako mor, lebo matka bez morálky výchovne a hodnotovo svojim deťom odovzdáva len to, čo sama má. Je preto namieste otázka – sme vôbec schopní vrátiť sa „k starým zlatým časom“, kedy sa niektorí aspoň navonok tvárili, že morálka a slušnosť sú významné hodnoty? Lebo dnes sa tak ani netvária a vyhlasujú, že nemorálne a bezzábranové správanie sú novodobú hodnoty a ľudská sloboda…
Podstata starých zlatých čias podľa mňa bola práve ľudskosť, a niečo, čo malo zmysel a pretrvalo. Taká tá naivná dôvera v spravodlivosť, ako v časoch Divokého Západu, kedy gaunera nenechali domáhať sa jeho „ľudských práv“ a robiť prieťahy v súdnych konaniach 20 rokov, ale okvačili ho na najbližší strom. Lenže dnes by sme museli okvačiť na ten strom nielen páchateľov, ale i podaktorých sudcov. Podchvíľou dnes nejakých zavierajú – a uvažujem v takých chvíľach, koľko ich je naozaj čestných a konajúcich podľa svojho svedomia, rozhodujúcich spravodlivo „padni, komu padni“ a nie podľa kadejakých tlakov a známostí???!!
No áno, staré zlaté časy sa mi spájajú s morálkou. So životnými záväzkami, ale i s tou misou polievky a krajcom chleba pre pocestného, ktorý starí ľudia vedeli dať z mála. S čestným konaním a čistým svedomím. To pre mňa znamenajú „staré zlaté časy“. A boli vôbec, poviete si možno, nie je to len idealizácia niekdajšieho? Veď stále boli ľudia rôzni. No boli, ale navonok sa proklamovalo morálne a zodpovedné správanie ako ideál. Dnes sa proklamuje ako ideál a „norma“ zvrátenosť, nečestnosť, bezzáväzkovosť a bezzábranovosť. Neviem, nestotožňujem sa s tým, podľa mňa ľudská sloboda je v zmysluplnom prijatí svojich životných záväzkov, nie v ich neprijímaní.
A ak sa v tejto dobe zamýšľam nad starými zlatými časmi, možno nie až tak dávnymi, tak si predstavím dobu, kedy sme si len tak šli opiecť slaninu a špekáčiky s ľuďmi z okolia, zorganizovali výlet do Matice slovenskej autobusom, posedieť i so susedmi na pár slov pri čaji či káve. Už sa nenosia také veci, zmenila sa atmosféra spoločnosti a aj zmýšľanie mnohých ľudí.
A možno je to tak, že staré zlaté čas neodišli. Že stále máme ľudí, nesúcich v sebe staré zlaté časy a ľudí zmemených, pokrivených modernými hodnotami…
Elena 20.9.2020