Pán Šeliga podal trestné oznámenie za nenasadené rúško na poslanca Kotlebu.
Neviem síce, kto pán Šeliga je, akosi som doteraz nepostrehla čím sa zaoberá, ale veď to je jedno. V televízii predvčerom vykladal so zaujatím, že 44 životov kvôli covidu je hrozné a musel preto konať. Že je to 44 životov, príbehov, osudov, že k tomu nesmieme byť ľahostajní…
No a teraz si predstavte, čo povie ten pán Šeliga potom, keď sa dozvie, že nám tu v slovenskom zdravotníctve zomiera každý rok 11 000 ľudí. Je to 11 000 životov, príbehov, osudov každoročne. Vymrie nám tak každý rok jedna väčšia dedina, alebo jedno menšie mesto. Určite pán Šeliga s hrôzou skonštatuje, že voči tomu nemôžeme byť ľahostajní. Akurát že neviem, koho potom zažaluje. Lebo maslo na hlave tu majú slovenské vlády, ktoré mali konať a nekonali po dlhé roky. Fúha, som zvedavá na to jeho trestné oznámenie – to bude proces storočia…
Možno…
Možno už v tejto chvíli sedíte pokojne v práci so šálkou čaju na stole. Možno oddychujete doma pri rannej káve a sledujete televíziu či počúvate rádio.
Kajka s Dominikou po dvoch nociach bez spánku čakajú na prvé pojednávanie vo veci usmrtenia Sebinka v nitrianskej nemocnici.
Moc s nimi súcitím. Poznám tú desivú situáciu, keď sa idete po prvý raz postaviť tvárou v tvár osobe, ktorá zavinila smrť vášho dieťaťa. Keď musíte sedieť pred súdnou sieňou a páchateľka na vedľajšej lavičke spokojne debatuje, vysmiata a vymaľovaná ako kraslica. Spomínam si živo, ako ma bolelo, že lekárka ktorá zavinila smrť môjho syna, prišla na to pojednávanie v ružovej blúzke a žltých nohaviciach. Pripadalo mi to ako totálna neúcta voči môjmu mŕtvemu dieťaťu. Bolo mi tak zle, že som chvíľami nevládala dýchať. A chvíľami som mala pocit, že sa mi to len sníva, že to predsa nie je realita. V súdnej sieni mi po tvári tiekli slzy, no sudca mi zakázal plakať.
Informácia o tomto pojednávaní, o ktorej hovorí obrázok nižšie, je na stránke www.justice.gov.sk%2FStranky%2FPojednavania%2FPojednavanieTrestDetail.aspx%3FIdTp%3D9B4A8955-3121-4BF3-8DD5-63B685433803_1080509%26fbclid%3DIwAR0UAuwu-Qr_Oeo2lc5Wmbmy2I4g-4n9sw2ODr-cgLXXfP0yvpgrXbT5fc0&h=AT27r4rDSs4cTxi4uRYpu70VDjbOMCzX2u7nDXw7EVtM-8c0JcAagn5FPLieYkGaNpcm59dw9O7o_r8x-iLkD6iwVOsBSrFM77pGN9AAJwCFckS8sTCfo4hpjKxloYnAmLd_UA
Kajka s Dominikou po dvoch vyčerpávajúcich nociach bez spánku čakajú na prvé pojednávanie. Dominika presedela celú noc, zvierala v ruke papučky, v ktorých jej syn bol v nemocnici. Fotografie sú z rodinného albumu, uverejnené so súhlasom rodiny.
Áno, tu ich mal Sebinko ešte obuté.
Kde sú tie časy šťastnej rodiny so Sebinkom v náručí rodičov?
A budeme tam stáť a budeme kričať…
Sme ľudia, ktorí nemlčia. Sme matky Otvoreného listu premiérovi SR. V mene našich i vašich detí bojujeme za nevyhnutnú zmenu v slovenskom zdravotníctve.
Aj s týmto bannerom, ktorý je na obrázku nižšie, sme boli pred Generálnou prokuratúrou a Úradom vlády.
A budeme tam stáť znovu a znovu.
A budeme tam stáť a kričať, znovu a znovu, až kým tento štát neprijme opatrenia, ktoré budú spravodlivo trestať páchateľov a zrovnocenia práva obetí s právami páchateľov.
A zapálime tisíce sviečok, až kým tento štát nepodnikne kroky na to, aby deti zbytočne nezomierali v slovenských nemocniciach.
Elena 30.9.2020
Ďalší z našich bannerov. Vláda SR musí podniknúť kroky, aby deti v slovenských nemocniciach zbytočne nezomierali.
K diskusii: Neviem, kto je pán Šeliga, ale je úplne nepodstatné, kto to je. Lebo TO na Kotlebu podal a vyjadrenie presne v tom duchu v TV správach tiež poskytol. Aj tých 11 000 mŕtvych každý rok na Slovensku pre neposkytnutie potrebnej zdravotnej starostlivosti je tiež smutnou realitou.