Ľudia sú ako kuchyne, napadlo mi pri listovaní katalógu nábytku, hľadajúc kuchyňu zodpovedajúcu mojej predstave. Je to skrátka Cesta, v rámci nej nám Zámer sveta ponúka poučenie v rôznych životných situáciách.
Tak to je. Niektoré kuchyne sú vyrobené z menej kvalitných materiálov, ktoré veľa nevydržia. A podaktoré kuchyne s vysokým leskom odrážajú to, čo je okolo nich, pútajú len vonkajším ligotom. Je to trendy – kuchyne s vysokým leskom teraz letia. Aj ľudia, navonok pozlátkoví sú v kurze, u podaktorých, pravdaže. Je to vec nášho pohľadu a výberu, nakoľko dokážeme vidieť pod povrch vecí.
No hej – ako vidieť pod povrch vecí, o tom je dnešný blog.
Nepotrebujem lesk…
Na povrchu vecí vidíme kadečo.
Listujem už nejaký čas rôzne ponuky nábytku v rámci plánovanej prerábky bytu. Niektoré z tých nábytkov majú vysoký lesk, je to teraz žiadané. Odráža sa v ňom všetko naokolo. No ja som hľadala kuchyňu bez toho vysokého lesku, ktorá vyjadruje sama seba a neodráža leskom okolitý svet. Mala som ako kritériá výberu funkčnosť a tiché zatváranie, aj bielu farbu (nakoniec som ju skombinovala s tmavou). I ľudia práve takí sú pre mňa dôležití, ktorí nepredvádzajú „vysoký lesk“, ale zmysluplné fungovanie a jednoduchosť. Hej, myslím, že je lepšie mať v živote len pár ľudí, ktorým možno dôverovať, ako si zo života spraviť skládku odpadu“ a nechať v ňom pobiehať niekoho, s kým sa nemožno cítiť bezpečne. V mojom ozajstnom svete je iba zopár ľudí.
Ariana zostala na Zemi…
Kedysi som písala príbeh o Ariane, ktorá priletela na túto planétu, videla auru ľudí a čítala z nej. Ľudia sú zvláštni, vnímajú veľa vecí iba na povrchu – povedala. Zamilovala sa do pozemšťana a usadila sa s ním na Zemi, založili si rodinu, čas plynul. Moja dcéra potom napísala do ktorejsi súťaže k tomu príbehu pokračovanie, ako po maminej smrti pochopila, kto v skutočnosti bola – máme ho aj v tomto blogu ako Dvojhlas https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2016/10/04/slova-sepkane-vo-vetre-5-dvojhlas/
Kiež by sme auru ľudí videli i my…
Pozrieš, a človeku sa radšej rovno vyhneš. Nepustíš ho do svojho života. Nedovolíš, aby ti ublížil svojim nečestným konaním. Aj keď ktovie, možno by sme na začiatku i tak naivne verili, že sa ľudia menia, a že ak sa voči nim správame čestne a láskavo, tak oživíme dobro kdesi v ich vnútri, a i oni sa začnú správať rovnako zodpovedne a ohľaduplne. Raz, konečne. Ale nie je to tak, vedie to len ku strate nášho času a ilúzií. Dnes vo svojom živote nenechávam pobiehať ľudí, ktorí sa voči mne zachovali nejakým spôsobom nečestne, lebo rozumiem, že je to o nich a ich vnútornej podstate, nie o nedopatrení, omyle, nešťastnej náhode, ľudskej chybe. A že dávať ďalšie šance im znamená nedať šancu niekomu spoľahlivému – a brať tým šancu aj sebe.
Je rozdiel medzi odsudzovaním a sebaochranou…
Myslím, že je dôležité vedieť urobiť si poriadok v kope duchovne sa tváriacich pseudofilozofií, ktoré si navzájom často protirečia. Jedna z nich hovorí o tom, ako máme v každom človeku hľadať to dobré. Druhá zasa, že nemáme ľudí odsudzovať a posudzovať. No čo to znamená – že nemáme hodnotiť ako zlé, ak sa k nám ktosi správa zle? Máme tvrdiť, že je to dobrý človek, aby sme ho neodsudzovali?
Dôsledkom neujasnenosti je presne to, že nás niektorí ľudia využívajú a ubližujú nám. Pre mňa neposudzovať ľudí znamená, že nemám predsudky ohľadne sociálneho postavenia, vzdelania, majetku. Vzdelanie je len vzdelanie, a peniaze sú len peniaze – podľa mňa človek môže byť múdry a bohatý i bez nich. Nehodnotím ľudí ani podľa výšky, veku, váhy, farby očí a vlasov, či iných individuálnych vlastností a znakov. To čo ale posudzujem vo vzťahu ku mne je konanie iného človeka. Ak sa nám niekto snaží vedome ublížiť, ponížiť nás, zraniť, tak je to o jeho chýbajúcej úcte a chýbajúcej etickej hranici. Nepotrebujem vykladať, že je to zlý človek, ani analyzovať jeho pohnútky a príčiny správania, lebo nie som jeho terapeut. Jediné, čo potrebujem urobiť, je rozsvietiť červenú signálku „stop“ – a uzavrieť svoje svet pred ním. Môžem to spraviť so súcitom – „neviem čo ťa tak pokrivilo, že sa takto dokážeš správať, ale nedovolím, aby si sa tak správal ku mne“.
Posudzujeme skrátka správanie iných ľudí nie vo vzťahu k nim, ale vo vzťahu k nám. A keďže mi záleží na sebe samej, tak sa chránim. V jednom bode cesty ku pochopeniu v tomto smere nám dôjde, že ubližovať od niekoho si dáme len dovtedy, kým nemáme citlivú hranicu sebaochrany. A v tej chvíli sa preklopí náš pohľad na vzťah s takým človekom a namiesto povzdychu „panebože, metál by som si zaslúžila za to, čo som dokázala vydržať“ si povieme „aký metál, kladivkom po hlave, ty ťava, za to čo si robila sama sebe takýmto vzťahom“. Uvedomíme si, že takto zdravý vzťah nevyzerá, a toto tak ani nikdy vyzerať nebude, že to skrátka nie je ozajstný vzťah. No a to je presne bod, kedy dokážeme vidieť patologický vzťah realisticky, odísť z neho navždy bez ľútosti a tendencie vracať sa, dávať šance a skúšať to dookola, oslobodíme sa.
Takto dokážeme nazrieť pod povrch vzťahu.
Ale ako dokážeme nazrieť pod povrch človeka?
Spoľahlivý človek pri nás stojí v ťažkých časoch. Načo by mi bol človek, ktorý nechápe dôležitosť opory a jej vzájomnosti? Rovnako platí, že čestný človek sa správa čestne i v situácii, kedy sme v konflikte s ním, lebo má skrátka tú hranicu v sebe. Berie ohľad, aj ak mu vedome ublížiš – iba sa otočí a odíde mlčky, stratíš ho. Nepotrebuje ťa ponižovať a zraňovať, ale ani ospravedlňovať iluzívne tvoje zlé správanie voči sebe – pretože na také správanie niet ospravedlnenia, sú len plané výhovorky. Ak nás niekto svojim správaním poníži, zraní, vedome nám ublíži, tak nemá zmysel počúvať nezmyselné výhovorky typu „ublížil som ti, lebo som bol nahnevaný, mal som zlú životnú situáciu, atď.“ – veď kto z nás by niekedy nahnevaný nebol či ťažkú životnú situáciu nemal? Ale správame sa v tých situáciách voči iným rôzne – a o to práve ide. Lebo pravdivý by bol výrok „ublížil som ti, lebo k tebe nemám úctu a dokážem konať bezohľadne bez zábran, nemám hranicu ohľaduplnosti“. No a to nám už úplne inak zasvieti signálka. Pre človeka, ktorý nám nejakým spôsobom vedome ublíži, platí jediná stratégia – je čas od neho utekať, lebo toto je niečo, čo sa nikdy nezmení. Dávať mu v takej situácii ďalšie šance svedčí o nedostatku úcty k sebe a pretrvávajúcej iluzívnosti, chápať a znášať máme individualitu ľudí, naše ľudské odlišnosti a chyby, ale nie ubližovanie. Rečami moderných technológií, ľudia vedome nám ubližujúci sú ako vírusy, nepomôže ich priateľsky pustiť do programu, aby sa stali láskavými, práve naopak – ukazujú nám chyby v našom antivírovom programe.
A akí ľudia sú podľa mňa cenní? Takí, ktorí ma naozaj vidia, vždy a stále, nie iba občas. A sú schopní stáť pri mne pevne a vytrvalo v dobrých i zlých časoch. Je to ako s tou kuchyňou, kde namiesto lesklej fasády a krištáľových úchytiek je rozumnejšie hľadať kvalitný materiál, spoľahlivé kovanie a zatváranie. Aj u človeka je na prvom mieste spoľahlivosť a kvalita osobnosti, nie vonkajší lesk a falošné pozlátko. Citová a morálna odvaha, schopnosť milovať úprimne a byť verný, byť ozajstný, pravdivý a zraniteľný, no napriek tomu mať odvahu, nádej, dôveru. Netváriť sa ako silný, ani ako slabý.
Kuchyne s kvalitným kovaním a zatváraním, z kvalitného materiálu označujú ako „nadčasové“. Sú kuchyňou bez vysokého lesku, ale majú hodnotu, ktorá pretrváva v čase. Tak je to aj s ľuďmi – bábikám nepomôže po pár rokoch ani 30 umelých prerábok a falošní hráči tiež nevybudujú vzťahy ako strom s hlbokými koreňmi a korunou k nebu. Preto iba ľudia „nadčasoví“ majú miesto v mojom svete.
Ach, keď čítame príbehy majstrov, učili sa so svojimi žiakmi kráčajúc po ceste, pozerajúc na ryby vo vode, či na vtáky letiace na oblohe. Prijímali múdrosť poznania Cesty z každodenných bežných krokov.
Nuž, ako vidíte – Cesta nám umožňuje prijímať poznanie a poučenie i pri listovaní katalógu nábytku. Niekedy z neho pochopíme viac ako z niekoľkozväzkového filozofického diela…
Elena 3.10.2020