Niekedy vidíme to, čo nie je vidieť. Niekedy sa pozeráme, a pritom nevidíme ani to, čo je vidieť. A niekedy vidíme, hoci sa nepozeráme.
Naozaj vidieť a vidieť a pozerať sa. Aký je rozdiel medzi týmito slovami?
Tak sa na to pozrime.
Dívame sa všetci,
každý z nás má oči a okrem nevidiacich nimi každý vidí svet, no nie ten istý. Vidíme rozdielne veci v ňom.
Lebo sú to naše oči, čo vidia. Alebo nevidia. Dívame sa na svet cez nás samých – a síce o tom všetci vieme, no málokedy si to uvedomujeme naplno.
„Videnie sveta“ pravdaže nie je len o zraku
– cítime ho všetkými zmyslami, a dominantný analyzátor zachytáva najviac podnetov. O dominantných analyzátoroch som písala v blogu opakovane, aj link na test, aby ste si ho určili, som uviedla.
Mám dominantný vizuálno-taktilný analyzátor, pamätám si videné a som dotykovo citlivá, takže zachytávam v skorom ráne žiarivé svetlo a dotyk slnečných lúčov na tvári. A k tomu pribaľujem pohľad srdca, takže v každom z rán cítim nepredstieranú vďačnosť za tú krásu sveta. I v daždi, aby vás to nemýlilo s tým slnkom – i v mraze, i v snehu. Dlhé roky som dochádzala do práce vo veľmi skorom ráne, cestovala som do mesta. A tak som každé ráno rozprávala s hviezdami, slnkom, vetrom, aj fontánkou, pri čakaní v tom prednohorskom tichu. A ešte dlhé roky predtým som pracovala priamo v mieste bydliska a veľmi, veľmi skorým ránom som bežala do lesa na hoďku nájsť zopár húb, pohovoriť s lúkou a lesom, a nadýchať sa slobody.
Nemali by sme časom prestať svet vidieť…
Vidieť teplo slnečných lúčov a les a oblaky, a nevnímať ich zázračnosť. Všetko sú to samozrejmosti a obyčajnosti. Vidieť svet detskými očami, užívať si radostne jeho dary, akými sú slnko, dážď, príroda a byť za ne vďačný nefalšovane – tú vlastnosť si u ľudí cením, a snažím sa uchovať si ju. Som pochabá, viem, a tú svoju vlastnosť mám rada, aj u iných ju vítam. A do tretice -nemám rada hry dospelých, falošných hráčov a klamstvá, pokladám za cenný detsky čistý a úprimný spôsob kráčania svetom a vzťahu k iným ľuďom. Moja krvná skupina sú preto deti a blázni, ľudia rovnako naivne čestní ako ja. Záleží mi na nich. Kopem za nich, koľko vládzem.
A nemali by sme časom prestať vidieť iných ľudí…
Vidieť srdcom, súcitne, s porozumením, aj s tými mostami, čo nás spájajú.
Prezradím vám niečo hlboko osobné teraz. Cítim hlbokú vďaku Zámeru sveta, ďakujem, ďakujem, ďakujem.
Niekedy ďakujeme i za úplne neznámych ľudí. Ako ja v tejto chvíli – posledné dva dni som brázdila stránky českých médií, až dnes ráno som konečne našla správu, ktorá mi chýbala. Ten stratený autistický chlapec v Česku, úplne vydesený vo svete, ktorý nechápe – našli ho premrznutého, ale živého
https://tn.nova.cz/clanek/je-plachy-a-boji-se-tmy-autista-je-neznamo-kde-policie-prosi-o-pomoc.htm
Ešte v piatok neskoro v noci, keď som objavila tú správu, postavila som sa konštelačne na jeho miesto, cítila som, že žije, no pocity strachu z temnoty boli také ochromujúce, že by som bola kričala, nedokázala som vnímať nič iné. A tak som mu posunula myšlienku, aby nešiel nikam k vode, a posielala som aspoň energiu, aby sa našiel v poriadku. V pelhřimovskom zariadení, v ktorom žije, prebiehalo testovanie na covid-9, a on sa v tom čase odmotal preč. Ach, áno, autisti v tom vynikajú – nájdete dosť správ, ako sa kamsi vybrali, lebo využijú okamih vašej nepozornosti či zaujatia niečím, keďže sa im páči cestovanie a riziká si neuvedomujú. I mne sa raz stalo, že za okamih, kým som zo zeme zdvíhala hračky ktoré zhodil, syn tíško a rýchlo odkráčal k susedom, spokojne si tam sadol a začal pozerať televíziu. Môj synček, blíži sa čas jeho menín, a ja za ním vnútorne nariekam.
Autista nemôže zostať bez dozoru ani okamih. Som naozaj rada, že ten chlapec sa našiel v poriadku a nálezca ho dopravil bezpečne späť do toho zariadenia. Vnímam iných ľudí citlivo a súcitím s ich osudmi. Aj keď do svojej blízkosti už nepustím hocikoho, komunikovať s kýmkoľvek bez úcty a dôvery pokladám za stratu času. Je pravdou, že okrem jedinej osoby mám úctu ku všetkým ľuďom a ku všetkým živým bytostiam, ale nie dôveru. Mám mikrosvet, nepustím doň nikoho, kto nevidí moju jedinečnosť.
Niekedy vidíme, hoci nevidíme…
Vidíme nielen očami, niektorí aj srdcom. A niektorí aj intuíciou, neviem ako to nazvať – tretie oko? Skôr tretie videnie, po tom očami a srdcom. Vidíme vnútorne. Niekedy zachytíme stopu vidiaceho v čase, ak vidíme a rozumieme. Lebo mnohí nevidia, čo vidia. Tak sa pozrite, čo vidíte – link schválne nedám, nie je podstatný, šlo o pátranie po dieťati
…a také vysvětlila, proč se do pátrání nedostalo do policejní databáze pohřešovaných dětí v ohrožení. „Důstojník, který tomu velel, měl informace o tom, že dítě se nachází v té lokalitě. Proto jsme nevyhlašovali dítě v ohrožení, které má celorepublikový dosah,“ řekla mluvčí. Bližší informace k případu nechce policie sdělit,
Veru, mnohí nevidia, čo vidia.
Nie, nie je jednoduché a ľahké vidieť vnútorne. V jednej chvíli pochopíte, prečo sa hovorí o dare i prekliatí zároveň. Lebo veci môžeme vidieť, nie meniť, a ak nemáme dosť zrelosti, tak sa o to hlúpo pokúšame. Občas si musíme nabiť nos, kým sa dokážeme iba dívať, poslať sem-tam trochu dobra, koľko vládzeme a s pokorou prijímať, že nie my to tu riadime. Nedokážeme odstrániť zlo zo sveta, a v jednej chvíli porozumieme, že je to tak správne, lebo všetky udalosti do seba zapadajú ako ozubené kolieska v hodinách. A s pokorou skloníme hlavu s prijatím chodu vecí – „nie ja to tu riadim“…
Záverom…
Nuž, medzi pozerať sa, vidieť a naozaj vidieť je skrátka rozdiel…
Elena 7.11.2020