Slnko hrialo, priezračný jesenný vzduch lákal k modrastým horizontom.
Aj napriek teplou náručou objímajúcemu dňu som upratala balkón pred zimou. Muškáty našli miesto vo veľkom kvetináči na schodoch bytovky. Ale majorán i zeler v truhlíku na zemi sú sklom chránené pred chladom. A biele kresielka so stolíkom spolu so mnou veria, že príde ešte pár slnečných dní. Moc ich privolávam, lebo v dlhom bielom truhlíku sa vinú mladé rastlinky mojich najobľúbenejších kvetov a podaktoré z nich už aj vytŕčajú nesmelo rozkvitajúce žiarivo oranžové hlávky – isteže, sú to kapucínky – a druhá generácia, vyrástli zo semienok kvietkov vypestovaných tento rok.
Kraj sa pomaly ponáral do tmy. Temnela už cesta, keď som rýchlo umývala schody bytovky. A potom som rýchlo kráčala vyhodiť odpad,
Starý dub, popri ktorom by ste prešli a iba letmo zaregistrovali jeho prítomnosť, ticho ševelil konármi. Vietor sa nimi prepletal nenáhlivo v podvečernom šere, akoby unavený z tisícov míľ, ktoré dnes preletel svetom.
Na oblohe pomaly fialoveli mraky, zlatistá červeň odchádzala kamsi za obzor. Odrazu zablikala na pozdrav prvá hviezda. Okolitá krajina tíchla v ústrety blížiacej sa noci.
Vzduch sladko voňal jeseňou, príjemné teplo dňa ustupovalo pozvoľna nočnému chladu. Kráčala som k bytovke tíško, potichu, aby som vílu nezobudila. Beztak už čoskoro vyskočí a vybehne pochabo si zatancovať na svah pri bytovke, na ktorom sa ešte týčia rozkvitnuté kvety.
Zaklapla som pomaly kôš na umelú hmotu a vyložila som papierový odpad do kontajnera na papier. Tak, hotovo. Zasnívane som sa zadívala na temnejúcu oblohu. Obrys cesty k domu sa v nej strácal.
Zrazu nesmelo zablikala pouličná lampa. Osvetlila chodník k bytovke, aj starý dub, stojaci vedľa nej. V neveľkej priehlbine jeho pňa pri veľkom konári poskakovali tiene okolo maličkých dvierok. Boli zavreté, víla Vážka, žijúca v dube, cez deň tíško spala. Minulú noc ohrievala svojim dychom kvety, ktoré prepadol náhly chlad neskoro-jesenných nocí a mrazivo ich ofukoval. No teraz mala dvierka otvorené. Každú chvíľu vybehne na svah pri bytovke, potešiť sa s poslednými kvietkami, ktoré tu odvážne dvíhajú hlávky.
Zvonivo sa rozosmiala a jej smiech doľahol až ku mne.
Krásny večer, víla Vážka, zašepkala som.
Že ste ešte nikdy nevideli vílu? Ako to?
Sú tu, žijú svoj vílí život tíško a nenápadne. Víla Vážka domčeku na strome sídli už hodne dávno. Večer čo večer otvorí dvierka na svojom domčeku a vykročí.
Stáročia plynú popri nej. Putuje nimi, to len my zomierame…
Elena 9.11.2020
P.S. Fotky sú všetky moje, dnešné – teda už včerajšie…
K diskusii ďakujem, malinova – moju dlhšiu rozprávku nájdeš tu, školáci ju radi prednášajú aj na súťažiach
https://uzitocna.pravda.sk/skola/clanok/19480-babika-najstastnejsia-na-svete/