Ako more sú spomienky, vo vlnách valia sa a divoký vietor veje,
bol si v nich vedľa mňa usmiaty, spolu sme kráčali – a teraz tu nikto nie je.
Márne sa rozhliadam, putujem v nich z miesta na miesto v čase,
zakaždým pritom zomieram, zakaždým zomrieť chcem zase.
Volám ťa a môj krik vnútorný bolestne nesie sa tichom,
budem ťa hľadať všade na svete aj s mojim posledným dychom.
Chýbaš mi moc a moc, synček, okolo krúži noc a ja nemám tie správne slová,
aby si ožil zas, aby sa vrátil čas, aby si tu bol so mnou znova.
Ako more sú spomienky a ich príval ma vo vlnách zmieta,
šla by som za tebou hoci aj štvornožky, hoci aj na koniec sveta,
cez mráz i úpeku, púšťou aj cez rieku, aby sme stretli sa v čase,
zúfalo kričím, že na smrť neverím a chcem aby si sa mi ukázal zase.
Čas čudný hodinár prekladá ručičky dní,
do srdca ryje nám brázdičku „nezabudni“.
Tvári sa hojivo, chápavo, mámivo, že rany vylieči
a že raz budeme šťastní a celí.
Ticho sa sunie v tme, neprijme výkupné, aby sa vrátil späť
a oživil čo by sme chceli,
Smútok sťa čierny plášť ma celú, celučkú halí.
Pred smrťou stojíme pokorní, zúfalí, malí…
Elena 1.11.2020
Môj synček, moja láska, všetko najlepšie k Tvojim dnešným meninám…