Už sedemnástka svieti v kalendári.
opäť sa blíži zimy čas,
ľad tvrdý srdcia naše pevne balí,
hoc plameňom by horieť mali zas…
Sú cesty peklom, vieme o nich dobre,
kde pravda v kúte je a láska ticho žobre,
kráčajú davy a nemajú už sily
zakričať rázne „kde to zviťazili,
kde to k nám prišli, kde to vládnu teraz,
keď pravdu, lásku volali sme neraz?
Kdeže to stoja za nás v tieto časy?
A spravodlivosť k nám nedošla asi…“
Idú a mlčia, v tichom nemom stáde,
ženú ich kamsi kopy lumpov všade
stoja tu pri nás, správne slová majú,
na záchrancov sa po celý čas hrajú.
Vykročiť s nimi to je naša spása,
najlepší návod majú pre nás zasa,
tiahnu tie supy, hyeny a hadi
a vykladajú, že nás majú radi.
Sú cesty peklom, vrágame sa nimi
namiesto leta stále iba zimy,
chudoba, drina, samé prázdne sľuby –
to „záchrancovia“ majú mastné huby
a z našej práce luxusne si žijú,
vždy zopár sľubov pre naivných šijú,
vždy zopár smetí hodia davom hladným
ďalej ich vlečú prepadliskom zradným.
Zas sedemnástka v kalendári svieti
a zas čas zimy nastáva,
a aby sa raz lepšie mali deti
nad hlavami nám veje zástava.
Bojová…
Tak ožívame odznova???
Elena 17.11.2020