Cvičiť je veľmi nebezpečné. Je to životu nebezpečné.
Berte si príklad z Lučanského. Ten vo väzení cvičil a cvičil, až si vraj oko vylúpol a nadočnicový oblúk zlámal. Potom sa mal aj samozbiť, a nakoniec sa i samovraždil údajne. A ak si myslíte, že sa vám to nestane, lebo sa do basy nedostanete, tak ktovie, lebo dnes sa tam dostane kadekto, vlastne zrejme každý.
Nuž, život je dobrý učiteľ – myslíte si, že nič horšie už prísť nemôže, a on vám rýchlo ukáže, že veru môže.
Tých verzií prípadu s Lučanským je už priveľa na môj vkus, hoci som trpezlivý človek. Aj rozprávky mám rada, ale nie v situácii, ak ide o život človeka. Lebo z toho, čo tento prípad vypovedá o spoločnosti, v ktorej žijeme, mi je zle. Je to krajná hranica, pri jej tolerovaní už nebude cesty tejto krajiny z patológie.
Jeho odvoz do trenčianskej nemocnice napriek nesúhlasu ružomberských lekárov vo mne vyvoláva podozrenie, že ktosi nechcel, aby komukoľvek čokoľvek stihol povedať o celej udalosti pred smrťou (akosi neverím v dobrý koniec tohto prípadu).
A to, že ho mohli odviezť v tejto situácii, po vraj až niekoľkohodinovej operácii, vypovedá o veľkosti kopy špiny. Ak vám došlo, čo som touto vetou povedala, nuž potom iste rozumiete, aká až veľká tá kopa špiny musí byť…
Elena