Veci nie sú zakaždým tým, čím sa zdajú, povedal láma. Keby som napísal Om mani padme hum takými veľkými písmenami, že by zaplnili údolie, ľudia by ich nevedeli prečítať. … Podobné je to aj s hviezdami, sú tak vzdialené, že netušíme, čo v skutočnosti vytvárajú…
Zvláštne vo mne zarezonovali tie slová pri čítaní a nadviazali na to, čo riešim už pár dní.
Podobne ako s hviezdami, je to i s našim osudom. Osud má zmysel, nevidený vzor, presne tak to cítim. Nevidíme ho niekedy, preto nerozumieme tomu, čo sa má diať. Niekedy vieme, že čo, ibaže neviem, že kedy.
Kedy prichádza správny čas, Zámer sveta – položila som mu otázku.
Včera mi dal na ňu odpoveď – nie vonkajšie zmeny v prostredí, ale hlboká zmena nás samých ho určuje. Až vtedy sa dokážeme pustiť minulosti a vykročiť ďalej. Človek sa musí vracať k minulosti, kým sa zásadne nezmení. Nie je to vtedy, keď si myslíme, že sme sa zmenili. Až ozajstný vnútorný „prelom“ je ďalším krokom.
No áno, tak to je.
Elena