Ako žaba na prameni sedíš na minulosti, pusť sa jej konečne – zasyčal Zámer sveta. Boli to posledné slová, ktoré som počula, kým som zaspala. O pol piatej popoludní.
Prebralo ma o dve hodiny zvonenie telefónu. Automaticky som dala meno a strohé prosím. Čo robíš, nikde ťa nieto – ozvalo sa skúmavo dieťa. Spím – povedala som vyčerpane. Aha, zahlásilo dieťa, tak dobre, spi. Hej, umyjem sa a idem spať, ahoj, zaševelila som.
Musím ešte odniesť túlavému kocúrovi jesť, uvedomila som si už navlečená v nočnej košeli. Predstava hladného zvieraťa, v tme a zime vonku čakajúceho na trochu súcitu a jedla, ma zmobilizovala, a bežala som s miskou granúl ku bytovke. Snehové vločky sa mi lepili na mokré vlasy a mrazivý dych večera mi prenikal na kožu.
Neviem veru, čím si ešte podvečer pokračoval, sekla som Zámeru sveta po návrate, zakrývajúc sa teplou dekou
Čím jedovitejšia reakcia, tým presnejšia pravda, odpovedal pokojne.
Veď hej, dodala som krotko. Mal predsa pravdu. Snažím sa byť láskavejšia a trpezlivejšia. Aj pokornejšie vnímať svet, dávať sa viac na kolená, lebo nie z výšky, ale len na kolenách vidíme veci zmysluplne. Priznávam si svoje chyby a uvažujem o nich pravdivo, úprimne sa o to snažím. No cítim v sebe rany z minulosti, to je fakt.
Neveríš nikomu, v tom je problém, nedal sa vyrušiť v analýze.
Sú chvíle, kedy nemám rada tie jeho dobre mierené pravdy, lebo mieria presne. A tlačí nimi na mňa posledné dva týždne moc a moc. Lenže komu dnes možno veriť, tak naozaj? To nie je len tak, dôverovať niekomu.
Musíš urobiť ten krok, musíš byť ochotná dôverovať – počula som jeho tichý šepot. Zabudla som, ako sa to robí, odpovedala som mu v polospánku a pred očami sa mi mihali bizóny bežiace prériou a víriace prach, kým všetko pohltila tma…
Elena