Mráz vykreslil v noci striebristé kvety na okná. Dívala som sa na ich krehkú krásu spoza skla, a balíček energie všetkým zvieratá i ľuďom, mrznúcim kdesi v tej chvíli, som skorým nadránom poslala. A jeden ako bonus mojim túlavcom – Micke, ktorá ma bude márne vyzerať pri uličke ku pracovisku. viem že jej jedlo donesú v priebehu dňa, no tá chvíľa keď sa učupí do tepla a tíško zaspí v bezpečí pre ňu znamená veľa. Aj starému ryšavému kocúrovi a korytnačinovej mačke, ktorých kŕmievam doma pri bytovke. Mačička má síce gazdov, ale domov zjavne nie, a tak i predvčerom pri príchode z práce ma vítala žalostným rozprávaním o tom, aká je hladná. Hodila som tašky s nákupom domov a spravila som jej pri bytovke malú párty so zvyškom rizota z večere. Vyjedala ryžu so zeleninou a mäsom, a popritom ticho vďačne sem-tam mňaukala. Mám rada mačaciu reč, snažím sa jej načúvať.
Pozornosť som odklonila od spomienok ku úvahám. Sú veci, ktoré sú obrovské a vzdialené – a predsa hlboko s nami súvisiace. Myslím, že každý malý nesebecký láskavý čin prileje kvapku dobra kdesi v hĺbke vesmíru. Ako v záhlaví môjho blogu napísaný úryvok z jednej mojej básne hovorí, „s hviezdou je spojený každý náš čin…“
O kozmickej rovnováhe a vzore osudu v tejto chvíli uvažujem. Vlastne už odvčera, a už viem prečo som blog nemohla včera večer dopísať.
Keď motýľ mávne krídlami, spustí kdesi vo svete zmenu,
písala som kedysi v blogu úvahu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/10/13/kridla-9-mavnutie-kridel-motyla-zmeni-svet/
Do toho „áno“ Zámeru sveta som dala dôveru, snaží sa ma teraz posunúť v poznaní rýchlym tempom. Ukazuje mi chyby mojich očakávaní. Je to ako rovnica, obe strany musia byť rovnaké hodnotovo, aby sa spustili tie správne veci, trpezlivo mi šepkal Zámer sveta. Pokiaľ nevznikne plná schopnosť rovnováhy, nedejú sa. Napadlo by ti obviniť jablko, že je nezrelé v nejakom čase? Lebo o tom je tvoj pohľad na niektoré veci.
K téme príčinných súvislostí a správneho načasovania vecí som už aj v blogu opakovane dokráčala. Včera ma k tej téme Zámer sveta zasa priviedol, omieľajúc „Niečo sa začína diať, keď je to zrelé na dianie, je to proste ako certifikát zrelosti. Musíš sa pustiť predsudkov a veriť mi naozaj“. Je rozdiel medzi predsudkom a skúsenosťou, bránila som sa. I predsudky mám, mám veru, nastavané ako múr, priznala som potom čestne. Ochranný múr. Stavia ho tvoj strach, dodal Zámer sveta. Pozri, búranie múrov medzi moje priority nepatrí, povedala som úprimne. Zámer sveta sa rozosmial – tak aspoň nebráň, keď ti ich niekto iný búra, dobre?
Snažím sa teraz hľadať hranicu medzi zásadovosťou a neúprosnosťou, viac láskavo sa dívať bez posudzovania – keď už mám niečo naozaj hlboko osobné prezradiť, posúvam to krôčik po krôčiku. A Zámer sveta ma teraz tlačí k posunu hraníc môjho bezpečného sveta. Platí vo všetkom ale ten princíp rovnováhy – uvažovala som – ak sa správame obetavo voči ľuďom, ktorí sa k nám správajú zle, nerovnováha narastá. Môžeme s každým súcitiť, no to neznamená, že sa mu máme dať využívať a riešiť dookola dôsledky jeho činov – platí to vzťahovo, aj spoločensky. I sebecké správanie voči Zemi je zlé, bezohľadné ťaženie na úkor budúcich generácií. Ľudia len berúci od iných sú ako čierna diera, stiahnu všetku našu energiu, až do zničenia nás samých, ak to včas neutneme. Ľudia konajúci sebecky vytvárajú kozmickú nerovnováhu. V rámci rovnováhy by sme mali preto konať nezištne dobro. Nerovnovážne šťastie – k takému pojmu som dokonca v knihe včera došla o osude jednej liečiteľky – no presne ten pojem mi tu sedí do úvahy. Ľudia si chcú užívať, mať materiálno, ale chýba často tá rovnováha vyvážiť to robením dobra nezištne.
Nevedela som sa pohnúť z miesta ďalej včera večer. Nerozumiem tomu, niečo sa deje – vravela som si nepokojne. Chcela som nájsť nejaké informácie o „kliatbe tretieho“, ktorú mi Zámer sveta ukázal vo vzore osudu, kým na to konštelačku postavím. Namiesto toho pochopenie ako princíp rovnováhy musí byť naplnený vo vzťahu ku správnemu času mi privial – no dobre, tak k tomu, nie namiesto toho, uvedomila som si.
Potrebujem ťa, písala som podvečer uplakane. Zajtra konštelačku postavím, s vďakou, že mám kamarátku, ktorá mi do konštelačky stáť pribehne i keby neviem aký zákaz dali. Po dnešku to už viem, prečo mi to Zámer sveta prezradil teraz, žiaľ.
Elena