O generálovi Lučanskom verejnosť stále hovorí. Ak niektorí iluzívne verili, že jeho pochovaním pochovajú aj celý problém, nestalo sa tak. Mnoho ľudí netrpezlivo očakáva každú kvapku informácií, ktoré sa prederú cez nedostatočne impregnovanú plachtu, ktorou sa snažia všetko zahaliť.
Neviditeľné vlákna nás spájajú
– s našimi blízkymi, rodinou, svojim rodiskom a miestom kde žijeme, vlastným národom…
O sile rodu čítam práve knihu. Po prvý raz som si tú silu uvedomila pred časom v rámci konštelačného výcviku. Mnoho predkov stojí za nami a dáva nám silu, svojimi životmi prispeli všetci k tomu, že tu dnes sme. Hlbokú úctu k ich osudom majme…
Generál Lučanský i ja máme jedno spoločné, ako som už v blogu prezradila, rodnú dedinu.
Zvyky dávnych čias…
No vlastne ani nie tak dávnych, prešlo iba päťdesiat rokov od vzniku nahrávky – a veľa vecí je nenávratne preč…
Na zvykoch našich predkov to môžeme vidieť, v linku sú naše štrbské zvyky – starodávna svadba
https://www.youtube.com/watch?v=oNi-UB2NYYw
Iba päťdesiat rokov prešlo – no kde už sú dnes kroje, ľudia v nahrávke, vozenie perín na vozoch…
I generál Lučanský je zo Štrby…
Podľa médií v prvom prípade možno vylúčiť pokus o samovraždu. A odkladá sa návšteva prešovskej väznice, kde chceli členovia komisie nezrovnalosti riešiť, pre pozitívny test na koronu jedného člena komisie. Nuž, Slováci mu želajú veľmi rýchle uzdravenie – a prípadné pretestovanie PCR testami, či naozaj pozitívny je…
Nie, nič v živote nie je náhodné…
Pohreb generála Lučanského – štrbský cintorín a nebo nad ním, vo chvíli, keď čítali rozlúčkový list od jeho dcéry…
Uverejňujem s osobným súhlasom autorky fotografie, prevzaté z
https://www.facebook.com/photo?fbid=5496961236995953&set=g.3867116670014575
Komentár to nepotrebuje…
Elena