Milujete príbehy tak ako ja? Jeden vám v tejto chvíli poviem…
Možno ja, a možno kamene, je to ich príbeh…
Mrazivý dych zimy na balkóne pri vešaní bielizne ma už podvečer ovial – noc má byť mrazivá, zapriala som všetkým túlavým mačkám nech prežijú bez ujmy. Večerný čas nastal, tma sa zniesla na úbočia. Len v diaľke na obzore sa odrážali svetlá z druhej strany kopcov, od Revúcej.
To sú chvíle, keď hovoríme s odchádzajúcim dňom a sami so sebou.
Dnešok bol zvláštny deň, moje šamanské kamene ma privolali k sebe.
Prišli ku mne kedysi dávno.
Potrebujem kameň na šamanský výcvik povedala som kolegyni cestou zo školenia v Rimavskej Sobote. Z hŕby kameňov som ho vylovila. Aký pekný srdiečkový si našla, ocenila ho. Lenže jeho zúfalé bzučanie som zachytila – musíš nájsť ten, ktorý ku mne patrí. Kráčali sme náhlivo ulicou, v jednej chvíli to zašumelo, vrátila som sa pár krokov – a pod rínou bol kameň. Vedela som, že patria k sebe.
Vnímate to, však, keď sa na ne dívate?
Držala som ich dnes v rukách. Tíško šumeli, akoby spievali tajnú pieseň.
Odfoť ich, zašepkal Zámer sveta, vedľa seba a potom spolu.
Sú dokonalé svojou nedokonalosťou, a ako sa podporujú a dopĺňajú, uvedomila som si, ale to ich hlboké prepojenie a spoločný vzor vidieť až keď sú spolu.
Presne tak, to ich hlboké prepojenie vidieť až keď sú spolu, zašepkal Zámer sveta, a hej, tak spoznávame spriaznenú dušu. Kým sú mimo seba, nevidno spoločný vzor, ten sa ukáže až ich spojením.
Ach, tá symbolika, farebnosť, pomaly mi dochádzalo. Je až smiešne, ako nevidíme veci, ktoré máme na očiach, kým nenastane ten pravý čas ich vidieť.
Hlboká pravda – je rozdiel, ak je niekto vedľa nás, a s nami.
Dívaj sa. Podľa správania rozumieš, na aký kus cesty s Tebou sa niekto vo svojom srdci díva, dodal Zámer sveta. Spriaznená duša ťa podporuje v raste, lebo s Tebou kráča vekmi…
Zvláštne, ako zdanlivo samozrejmé veci vchádzajú do nášho srdca silne.
No hej, príbehy nám nesú posolstvá…
Elena
Ach, áno, všetko fotografie sú moje, pravdaže.
Celá debata | RSS tejto debaty