Čo všetko nám hovorí o nádeji?
Dúha rozprestierajúca sa v krajine nadychujúcej sa po búrke – sila chvíle, ktorú nedokážeme zachytiť fotkou verne?
Je to svitanie, ten zázračný okamih keď sa deň nadychuje k novému ránu?
Či chvíľa, keď sa nad horizontom objavia prvé lúče slnka?
Alebo čas, keď slnko objíme svojimi lúčmi svet žiarivo a hrejivo?
Azda prvá jahoda, ktorá chutí zázračne sladko?
Srdiečkové kamene, ktoré sa nám objavujú pod nohami kade-tade?
Štvorlístky pre šťastie?
Závratná vôňa kvetov napoly vyschnutej lipy, ktorá záplavu kvetov prináša na dvoch nových živých konároch?
Túlavá mačka Micka, dôverčivo čakajúca, že ju niekto nezradí a bude mať trochu jedla a miesta na oddych v bezpečí?
Prvá sedmokráska, ktorá sa odvážne vynorí z rozmŕzajúcej zeme po dlhej zime?
Niť histórie ľudstva, ktorou sa tiahne viera v niečo väčšie ako my?
Žeby múry chrámu, kde si s úctou kladieme otázku, kto vytvoril takéto nádherné miesto, pretrvávajúce veky?
Snáď plyšák tíško volajúci v sekonhande „prosím, prosím, nenechávaj ma tu“, ktorý si dá trpezlivo pozašívať obtrhané uši, lebo vie že je „už doma“?
Vari je to motýľ, krehký a drobný, letiaci odvážne svetom, aby ho spoznával?
Pierko tak nežne belasé, že celým srdcom túžime vidieť toho vtáčika, ktorý ho tu zanechal?
A možno je to okamih, keď nám mesiac hovorí, že je tu s nami stále a sprevádza nás verne v časoch temnoty?
Čo je to nádej?
Kladieme si túto otázku vo chvíľach temnoty, keď potrebujeme na ďalší krok jej svetlo.
Ach, možno sú nádejou tie neviditeľné siete, ktoré nás spájajú s blízkymi, a vedú nás stretnúť sa dnes na bratovom pohrebe?
Elena
K diskusii comm útešný potenciál Tvojej úvahy je fascinujúci. Ale na rozdiel od Minaříka Ty sám nevidíš dočasné pripútanie sa k svetu a nádej ako číre zlo, však? Lebo za mňa sme tu s pripútanosťou k svetu a s nádejou, a s uvedomovaním si ich dočasnosti… a s pocitom, že je krásne byť tak trochu pripútaný…