Spoločnosť má jasný obraz ideálnej ženy – profesionálne zvládajúcej celý život. Nejdem popisovať ten kolotoč, stereotyp „zvládaj všetko dokonale“ sa nám zarýva pod kožu. Vymaľovaná a načančaná, zvládajúca úspešne prácu i domácnosť, všetko so žiarivým úsmevom. Svieti ako výstražný semafor tým, ktoré sa z práce vlečú okrem tašky s nákupom aj s hlavou plnou myšlienok, čo nestihli a pri odomykaní dverí si spomenú, ach, uhorky som nekúpila. Zákerný hlások zašveholí, vidíš, správna žena ich má nazavárané,,,
Uvažujem v tejto chvíli o stereotypoch nášho vnímania iných aj seba. Poviem vám ako som matematickú poučku včera zmenila. A čo má spoločné móda a duša, aj že niekedy vysielame našim oblečením fakt blbé signály.
O tom všetkom v tejto chvíli.
Priamky sa zbiehajú v nekonečne, znela kedysi akási poučka v škole. Nebol to Euklides, kto to vymyslel? Ááááá, áno.
Ach, nikdy som nemala dobrý vzťah ku matematike a geometrii. Ani nadanie v tej oblasti, návody na skladanie nábytku mi robia problém. Zato moje najmladšie dieťa poskladalo samo včera môj pracovný stôl i so zásuvkami. A tak teraz svieti biely a veľkolepý, a čaká, kým mu dnes vdýchnem život kadejakými drobnosťami čo doň naskladám.
Napriek tomu môj včerajší objav prekonal Euklida. Moje priamky sa zbiehajú, no možno už na briežku pri bytovke, akéže nekonečno. Presnejšie, zbiehajú sa tak priamky mnou navŕtaných políc. Zatiaľ, pravdaže, lebo dnešok je dňom zmeny pre tú policu nakrivo.
V živote by som príklepovú vŕtačku nevzala do ruky, a to viem robiť kadečo, vravela kolegyňa. Privŕtať na stenu konečne tie štyri police potrebujem, povedala som si – a tak požičaná príklepová vŕtačka je moja dobrá kamarátka. Ibaže stratégia navŕtam prvú a podľa nej budem rovnať ostatné by bola múdra, len keby prvá polica šla rovno.
Čo vám poviem, víem robiť s príklepovou vŕtačkou, ale nijako ma to neteší. Mám v tejto oblasti tradicionalistický pohľad – obdivujem domácich kutilov a sú veci, ktoré podľa mňa chlapi vedia robiť lepšie. Neviem odkiaľ, ale poznajú také slová ako „zakotviť do steny“ alebo „špachtľa“ (veru, z nahadzovania omietky na stenu rukami ešte stále nemám rany na rukách úplne zahojené). Majú niekedy úžasné nápady – „horné skrinky kuchynskej linky treba upevniť na lištu, aby sa nevytrhli, keď sú tehly duté“, povedal šofér Janko. A čo je ešte lepšie, aj nám ich pomôžu zrealizovať, dodala som včera, keď sa pri vŕtaní prvej diery vŕtačka prepadla do tej dutej tehly.
Večer som knihu z hŕbky ešte neprečítaných vytiahla. Od Táni Havlíčkovej Móda a duše. Moc zaujímavá kniha, inšpiratívna, múdra, odhaľujúca náš štýl oblečenia zladený s dušou. Rôzne typy v súvislosti s tým popisuje. Vytestovať ten svoj pravý štýl si vieme z nej. Ukazuje, ako niekedy svojim oblečením falošné signály vysielame, no a do života si tým pritiahneme nesprávnych ľudí.
Došlo mi po chvíli, ako ma k téme Zámer sveta tou knihou preškoľuje. Vynárali sa i mne pred očami kadejaké situácie s oblečením spojené. Konferencia v Blave v angličtine, kde nemali dosť prístrojov na preklad a kam som s ležérne oblečenými kolegami ja dorazila v zelenošedom kostýme a lodičkách – pani vyhlásila „vy pôsobíte ako odborník, nepotrebujete ten prístroj určite“. Porada, po ktorej prišla ku mne nadriadená a na adresu môjho tielka a dlhej volánovej sukne v nežne ružových odtieňoch skonštatovala že je to úžasné a že ani nevedela, že niečo také nosím. Kolegyňa, ktorá po návšteve u nás povedala – doma vyzeráš úplne inak…
Chodila som dlhé roky v univerzálnej pracovnej uniforme tričko alebo blúzka, sveter s V-výstrihom, rifle, tenisky alebo poltopánky. Dušou som avantgardná čarodejka, s jej bio-ezo-eko myslením a hrejivo súcitná, no navonok som prezentovala štýl praktická kamarátka, dynamická a aktívna žena zameraná výkonovo. Ale trochu som svoju slepú škvrnu zmenšila podvedome, viac sa zlaďujem so sebou, pripomenula som si svoje dlhé šaty i sukne, ktoré som začala nosiť minulý rok i do práce.
Nuž, mýlime takým falošným signálom niekedy ľudí, uvedomila som si. Ak chceme, aby nás ľudia brali takých akí sme, tak niekedy je namiesto dokonalej výkonovosti najlepšie priznať „moje priamky sa zbiehajú na briežku“ – lebo presne to nás vystihuje…
Elena