Život píše rôzne príbehy. Kráčame nimi…
Viete čo je paradoxné?
Že ak naozaj kráčame dopredu, tak podľa mňa nejdeme k čoraz väčšej dokonalosti, ale ku čoraz väčšej nedokonalosti. Že si priznávame svoje zakopnutia na ceste, uvedomujeme si v koľkých situáciách sme sa zachovali nesprávne, z rôznych dôvodov. Že sa nebojíme byť nedokonalí, a prijímame sa takí akí sme, a že vo svojom živote nechávame iba ľudí rovnako nedokonalých ako my a nás tak prijímajúcich.
Rozumiem už myšlienke, ktorú kedysi napísala Elisabeth Kubler-Rossová
“Nejkrásnější lidé jsou ti, kteří poznali porážku, utrpení, kteří poznali těžkosti, ztrátu; a našli svou cestu ze dna. Tito lidé v sobě mají vděčnost, citlivost a pochopení pro život, jsou plni soucitu, jemnosti a hluboké láskyplnosti. Krásní lidé se prostě neobjeví jen tak sami od sebe.“
Chápem dnes pravdivosť tých slov, lebo cítim nefalšovanú láskavosť takých ľudí. Aj mňa samú ťažké časy doviedli ku súcitnejšiemu pohľadu na mnohé veci.
Moju večnú tému – úvahu o dobre a zle – som našla v knihe o okultnom význame odpúšťania, ktorú som konečne začala čítať včera, Zámer sveta sa tomu radostne smeje. Silné príbehy kniha prináša – a tak som dnes dumala práve o tej téme. Vlastne sa skutočne teším na dnešné večerné čítanie ďalej. Zvláštne ako k nám prichádzajú veci, až keď sme pripravení na ďalší krok. Ako najskôr musíme prikráčať ku takej skúsenosti srdcom, objaviť ju pre seba – a potom sa nám osvetlí význam takého kroku.
Pootvorila som v slnečnom ráne dokorán vchod i dvere na mojej pracovni, je hneď pri vchode pracoviska – a tak vietor zvedavo nakúkal. Slnko hádzalo lúče plnými priehrštiami, vtáčiky štebotali a deň ponúkal hrejivú náruč plnú bezpečia a pohody. Sneh rýchlo mizol, svet pôsobil idylicky, a mne odrátaval posledné hodiny do návratu domov po tooooľkých dlhýýýýýých dňoch dcérinej karantény. Zajtra sa konečne vrátim domov, práve v deň jej menín. Mám rada kvietkové mená ako Agátka či Jazmínka, a moje dieťa možno bolo aj prvé v záplave tých Yasmin a Jasmin také slovenské…
Hlavou mi prebleskla myšlienka – dobro a zlo sú v skutočnosti bezlimitné. Je dobré alebo zlé, že som musela byť toľký čas mimo domova? Dobré i zlé, prisvedčila som. Dimenzie dobra a zla sú istým spôsobom dimenziami ľudského sveta – uvedomila som si – lebo je dobré alebo zlé, že lev zožerie antilopu? Je dobré alebo zlé, že prší? Je dobré alebo zlé v každej udalosti, a pochopenie tých dvoch jej tvárí nás vedie ku jej záverečnému prijatiu slovami „stalo sa“. Niet v nich už potom posudzovania dobro-zla, majú transformačný potenciál, a je len na nás, v akej miere ho dokážeme naplniť. Silné výzvy sú to.
Slnečné lúče dopadli na prah pracovne. Slnko v duši je symbolom takej hlbokej láskavosti, prišlo mi náhle pochopenie. Svetla, nádeje a lásky.
Pekný večer.
Elena
Niet nič krajšie ako prirodzená, neštylizovaná hudba vychádzajúca zo srdca
https://www.youtube.com/watch?v=3-BSslnwRw0