Matovič dnes u mňa zabodoval – tak o tom poviem. Aj o amerických seriáloch, hlavne o jednom z nich teraz niečo prezradím – a čo z neho by sme mohli na Slovensko preniesť. Aj o tom, prečo by sme sa mali spoločne modliť alebo kričať hopsarabunda.
Čítali ste knihu od Hohlbeina Druidská brána? Jej obsah v skratke – zmena sveta nastávala, otvárala sa brána medzi svetmi. Druidi sústredili spoločne sily energeticky celosvetovo a bránu, cez ktorú už začali prenikať sily zla, opäť uzavreli. Poviem otvorene, mala som dnes podobný pocit, akoby sa brána zla otvárala, keď som počula ten úžasný návrh Sulíka, že on prevezme rezort zdravotníctva.
Matovič preto u mňa zabodoval, že sa postavil Sulíkovi. Má pravdu v tom, že Sulík ako minister zdravotníctva nie, je to i pre mňa desivá predstava. Je neempatický a nemá súcit s ľuďmi, pod jeho vedením by sa zdravotníctvo akurát tak doprivatizovalo do poslednej omrvinky, vrátane VšZP a potom by bez mihnutia oka pozeral ako ľudia na ulici mrú. Nedramatizujte to, skrátka prirodzené sprievodné príznaky privatizovania sú to, dodal by bez mihnutia oka. Tomu pánovi skrátka neverím.
Preto by sme mali zjednotiť všetky sily, aby sme odvrátili zlo v podobe Sulíka ako ministra zdravotníctva. Vytvorme „druidskú bránu“. Mali by sme sa spoločne modliť, alebo trebárs meditovať, privolávať strážnych anjelov, či pre mňa za mňa hoci aj pokrikovať hopsarabunda, alebo akokoľvek inak. Mali by sme zjednotiť sily pre dobrú vec – priať dobro svetu a priať dobro Slovensku – nielen priať dobro sebe a priať dobro tej správnej strane.
Som už konečne doma, najmladšej dcére skončila karanténa. Počas tých troch týždňov „dočasného bezdomovectva“ v meste u najstaršej dcéry sme spolu pri jedle pozerali americké seriály. Jasné, naše obľúbené predaje skladov sem-tam dieťa nahralo a tak sme sa pri jedení francúzskych zemiakov nadchýnali predstavou, ako by sme my rozbehli práve takú kariéru nakupovačiek skladov. A potom sme sem-tam pozerali i seriál extrémnych nakupovačiek. Podstatou bolo, že zbierali kupóny z kadejakých letákov a ich kombináciou získali veľmi vysoké zľavy na nakupované tovary. Uvažovala som pri tom seriáli o tom, ako každý náš krok prezrádza, kto naozaj sme.
Lebo – úprimne – niektoré z tých nakupovačiek napchali sklady pre seba a svoju rodinu. Mali kvantá vecí, ktoré časom budú starnúť a nevyzeralo to, že by ich do konca záruky dokázali reálne spotrebovať. Pôsobilo to na mňa až dusivo, hromadili ich a kopili. A potom boli iné – jedna dvojica nakúpila takto potraviny na svoju svadobnú hostinu. Páčila sa mi pani, ktorá pomohla spraviť extrémne nákupy i pre svojich známych, ktorí zjavne nemali dostatok peňazí a bola to pre nich životná pomoc. Viacerí z nich, keď zistili že za nákup v hodnote 800 či 900 dolárov platia len 6 či 15 dolárov ju objímali a plakali. Najviac sa mi však páčili také extrémne nakupujúce, ktoré nakúpili tie obrovské kopy potravín a drogérie, a odniesli ich do charity, alebo do kadejakých detských klubov. Len tak, nezištne, pre radosť.
Vždy o nás ukazujú stopy na našej ceste, kto naozaj sme. Stačí tak málo, aby sme urobili dobrú vec, aby sme videli aj iných – a nielen iba seba.
Dívala som sa večer potom oknom na mesto a uvažovala som, ako sa nám pospájajú časti skladačky zvláštne v jednej chvíli dokopy. Ako nám pomáhajú zdanlivo nesúrodé kúsky skladačky zmúdrieť a pochopiť, čo naozaj chceme, vytvoria jeden obraz. Ach, hej, cítila som volanie projektu.
A uvedomovala som si, ako málo stačí, ako málo stačí ku kvapke dobra, ktorú môžeme darovať svetu…
Elena