Niekedy by sme sa mali pozrieť na Smrť počas života. Pomáha nám to nachádzať odpovede.
Konštelačku so Smrťou som si postavila, prevádzačskú – dívali sme sa na seba mlčky. Všetky tie hrôzy, nečestnosti, bezohľadnosť a krutosť, zabíjanie, utrpenie nevinných – rozumela smútku v mojom pohľade.
Ľudia nie sú takí, akí chceš, aby boli, prikývla.
Nevieš ich meniť, môžeš im len uzavrieť svoj svet, dodal Zámer sveta, vkročil k nám.
Áno, prijala som.
No tak poď, povedal.
Neprerušila som očný kontakt so Smrťou.
Stála som v konštelačkách kedysi párkrát i v jej roli, iba odvedie k Svetlu. Plní dané. A potom je tu Prevádzač, pre tých, ktorí neprejdú sami.
Naša osobná smrť nás sprevádza životom a vedie k tomu, aby sme ho prežívali zmysluplne. Líšime sa v tom, ako si zmysluplnosť predstavujeme – jeden v bezuzdnom sebeckom užívaní na úkor iných, ženie sa za umelými zážitkami, druhý v radostnosti z každodenného života, jeho zázračna, a robení drobných láskavých vecí pre dobro sveta. Nemám potrebu prerába ostatných na svoj obraz, každý žije ako vie.
Nechcem, aby zomierali láskaví ľudia, plakala som.
Láskavosť nie je výmenný obchod, nemôžeš na oplátku zachraňovať život. No poď, ťahal ma von z kruhu Zámer sveta.
Pred čím ich chceš zachraňovať, Prevádzač? – usmiala sa Smrť.
No veď vravím, občas sa oplatí pohovoriť so Smrťou.
Ďakujem – sklonila som pred ňou hlavu.
Áno, ďalší malý krôčik od mojej nepokory.
Pozrela som na Zámer sveta, usmieval sa tíško, pokojne. Vykročila som z kruhu.
Tak sa rodia láskaví ľudia, že ich život formuje, Zažili neľahké veci, ale keby ich nezažili, neboli by takými vnímavými. Žili by povrchnejšie, čo by som im to vlastne priala? A nech by som im priala čokoľvek, nie ja to tu riadim. Toto je ich cesta, ich život, ich osud.
Cítim úctu k ich životu, k ich konaniu a aj ku ich osudu – našla som tie správne slová v sebe.
A smrťou vykročia do Svetla, prejdú k novému životu. Pred čím by som ich to chránila?
Je mi ľúto, keď zomierajú láskaví ľudia. Ale i tak zomierajú.
Elena