Brodila som sa snehom v tme domov od autobusu. Prednú Horu pretrelo na bielo, kým som bola v práci dnes. Stopy drobných mačacích labiek v tej belobe pôsobili trochu stratene. Kdeže sú podbele, ktoré vytŕčali včera hlávky pod bytovkou, snáď prežijú pod snehovou perinou do budúcotýždňového oteplenia, vzdychla som si v duchu s iskričkou nádeje.
Horúce kakao pridalo k tej iskričke nádeje ďalšiu.
Uvažovala som o tom dnešku. Tak prakticky, jedla som popri tom chlieb s nivovou nátierkou a pila som horúce kakao. Hm, myslela som si, že dnes budem plakať oveľa viac, uzavrela som tento deň. Bola to veľká štúdia, aký je rozdiel medzi ozajstným chlapom a chlapcom. Veru, netušila som, ako sa nám vekom zlepšuje zrak.
Aj Zámer sveta ma chcel potešiť k tomu dnešku. Lebo po prebudení vo veľmi skorom nadráne som našla úžasné prekvapenie v maili. Nedávno som písala v blogu o tom, ako mi medveď signalizuje nejaké posolstvo môjho šamanského učiteľa, a cez hranicu času mi ho teraz poslal, veľké a nádherné. Film Atlas mrakov si pozriem, kedysi som z neho časť videla, a som úprimne zvedavá, aký odkaz mi nesie.
Netušila som, že robil i cyklus rozhlasových relácií, tak ten balík jeho tém na ceste zmúdrievania mám na popočúvanie. https://slobodnyvysielac.sk/relacie/riesenia-a-alternativy/ Pustila som si tému o vlastnej temnote a bilancovala som. Nachádzala som zlomky poznania v jeho slovách.
Myslím, že žiadna životná situácia, akokoľvek ťažká, z nás nespraví úžasné zmúdrených. Ak nemáme dostatok odvahy ju prijať a vystaviť sa jej naplno, tak je to pre nás len životná smola, nepríjemnosť či pohroma, a nijako nám nepomáha. Ak uhýbame od jej bolestnosti, akokoľvek, nie je pre nás darom. Učím sa ťažké časy prijímať, nie, nie je to jednoduché, bolí to. Hľadať rovnováhu mi pomáha, že si dávam otázku „povedz mi, čo naozaj chceš“.
Vnímam múdrosť Mariánových slov. Hovoril, že tma je šamanov spojenec a šaman je ten, kto vidí v tme. Krásne hovorí o stíšení a načúvaní sebe. Uvedomila som si, že viac posúvam tie zmeny vnútorné ako vonkajšie – uvažujem o mojich postojoch k ľuďom hlavne. A vyrovnanosť v zmysle rovnováhy pre mňa znamená byť k sebe pravdivá a priznať si, že niekedy sa snažím byť pozitívna a niekedy sa o to nesnažím. Že tak ako som naplno radostná, bláznivo a pochabo, tak rovnako úprimne sa ponáram i do smútku, a dokážem naplno smútiť.
Čo nám pomáha v takých chvíľach „temnej noci duše“? Mne fúkajú rany niektoré miesta. Tento svet je plný zvláštnych miest. Niektoré máme uložené hlboko v srdci a prepájajú nás s nimi vlákna spomienok. Iné nás oslovia na prvý pohľad, vyvolávajú z hĺbky spomienky dávnych čias. Sú miesta, ktoré máme uložené hlboko v srdci. Nie sú ničím výnimočné na prvý pohľad pre nezainteresovaného človeka. Ale k nám prehovárajú tichým hlasom tak, ako žiadne iné. Oslovujú našu dušu. Nemusia byť kdesi v tramtárii, na luxusných dovolenkách, sú v našom okolí, v našich spomienkach z detstva, či hoci vo výhľade z nášho balkóna.
O niektorých tých mojich dušehojivých miestach som písala v blogu občas.
A niektoré miesta nás lákajú, volajú. Ktohovie čo nám chcú prezradiť. Aj ja mám také miesto, kam sa chcem pozrieť, neďaleko Prešova – raz na jar, keď konečne budeme môcť cestovať…
Elena
Ach, ak už o zvláštnych miestach hovorím, potom niekoľko – presnejšie 11 – skutočne zvláštnych miest.