Tíško sneží, rozprávkovo krehko.
V zdanlivej idylke za oknom mrazivý dych zimy cítiť, a tak túlavým mačkám posielam šamanský balíček energie. Aj poďakovanie Zámeru sveta, lebo zlo nie je také silné, ako by sa zdalo. Nie, nie je. Moje tiché „Áno“ na jeho nevyslovenú otázku – bola to silná hranica, ešte stále mám z toho slzy v očiach, a naozaj cítim vďačnosť, že to bolo „len nácvikovo“. Drží ma v tejto chvíli okolo pliec pevne a bezpečne. Vie. Viem. No dobre, tak ďalší krok.
Náhle vnímam mechanizmus sveta, všetky tie kolieska ako v hodinách zapadajú do seba a nadväzujú jedno na druhé. Neopatrný pohyb – a rozhodíš celý mechanizmus. Už žiadne pokušenie tam vbehnúť so šraubovákom, len úcta, prijatie. Takto to je. Nie je vždy poludnie, niekedy je tma a niekedy svitá, niekedy prší a niekedy mrzne, tak to je.
Odpúšťanie tretieho rádu – vynorilo sa mi náhle. Odpustenie iným je prvý rád – mnoho ľudí si myslí, že to znamená nechať ich potrestanie na karmu. V skutočnosti znamená netúžiť po akomkoľvek ich potrestaní, vzdať sa predstavy, že ich treba potrestať. Druhý rád odpustenia je sebaodpustenie. Nespravila som chybu, toto je môj program na úrovni duše? Tak to som blbec na druhú – týmto výrokom som rozosmiala Zámer sveta neskutočne. Sebaodpustenie prichádza len s tým, že prestávam hodnotiť čo som mala a nemala robiť, lebo určite by to potom bolo lepšie – a uzavieram veci prijatím „takto to bolo“. Odpustenie tretieho rádu je komplexnejšie – týka sa rádovo vyšších udalostí – odpustenie za veci, ktoré sa nestali priamo nám, sprostredkované, za iných – je jednoduchšie len zdanlivo. Musíme najskôr vnímať a na chvíľu na seba prevziať ich bolesť – často nejde len o jedincov, ale o skupiny ľudí, aj historické naratívy – a to ich utrpenie je silné. A je to obrovská zodpovednosť prevziať niečo také, ako rozhodnutie za taký krok odpustenia.
Biele svetlo v mojom vnútri zrazu jasne žiari a rezonuje, je to zvláštny zvuk. A ja viem, že kdesi sa rovnako rozospievalo svetlo v inej bytosti. Bol to krok, ktorému celkom nerozumiem zrejme, neuvedomujem si ešte jeho veľkosť – lebo havran i drak, oba moje silové zvieratá sú tu. Kto to je, čo to je, čo sa deje – valia sa moje otázky. No tak, no tak, pokojne – šepká Zámer sveta, všetko má svoj čas.
Veď hej, má.
A Zem – všetky tie naše hlúpe kúsky, píliace nám konár pod sebou samým – odpustenie akého rádu prebieha tam, napadlo mi. Neviem, to ani netuším. Len uzdravenie jej z celého srdca prajem – nech je bezpečný domov pre všetky živé bytosti.
Elena