Máte tiež radi okamihy, keď na vás dýcha minulosť?
Nemyslím teraz našu vlastnú minulosť, v ktorej by sme sa hrabali dookola v neschopnosti sa jej pustiť zraňujúc sami seba. Mám na mysli minulosť dávnych čias, o ktorej príbehy rozprávajú veci okolo nás.
Pár úlomkov takého príbehu vám teraz poviem…
Na Brdárku som minulý týždeň zašla, ako som aj písala vtedy. Už minulý rok som ruinu domčeka fotila, to ešte mal strechu, a teraz zasa. Čas na ňom za ten rok ničivé stopy zanechal. Strecha sa zosypala…
Uvažovala som o tom kto tu asi žil, keď som kráčala cestou ku čerešňovému sadu. Ak sa dívame na ten domček srdcom, vidíme s akou láskou kto kedysi ktosi vybudoval. Moc sa mi páčia jeho okná. A ich okraje sú vyzdobené, nežne ružová farba priečelia k nim nádherne ladí. Domček žil krásny život…
A ešte jeden stratený príbeh.
Ak príbehom rozumieme, netreba veľa slov. Ak im nerozumieme, nepomohli by žiadne slová…
Elena