Počúvala som pri písaní včera podvečer Hogenovú – o živote v presahu hovorila. Životne múdra pani, mám rada jej úvahy, a táto spomenutá úvaha hovorí o našich hodnotách a o tom, čo nás presahuje, aj o legalite a legitimite. Legalita vychádza z platných zákonov, legitimita z nášho vlastného svedomia. Hovorí aj o tom, ako dochádza ku banalizácii zla a jeho prehliadaniu – pretože v jednej chvíli nám to zlé nepripadá už až také zlé…
Zarezonovala na jednu strunu vo mne, pomohla mi pomenovať si smútok, ktorý tá struna nesie. Lebo mi je smutno nad tým, ako tradičné hodnoty upadajú v nás a ako to mení svet. Vnímam to intenzívne. Po celý život pre mňa bola najviac zo všetkého dôležitá čistá duša, práve to som túžila nájsť. Svet sa mení neustále aj prirodzene, isteže – no naša ľahostajnosť ku zlu, naša nečestnosť ho formujú ku podobe, v akej nechcem žiť. Vnímate ako sa v tomto svete rozsýpajú na prach hodnoty ako čestnosť, zodpovednosť, vernosť, úcta, svedomie?
A nie, nie je to len o „malých“ ľudských špinavostiach – o lumpoch, ktorí bez zábran zo spoločného ryžujú neplatením daní, o šľapkách vláčiacich sa so ženatými chlapmi, či o hajzloch, ktorí okrádajú a týrajú dôchodcov. Je to i o prezidentke, ktorá dehonestuje funkciu prezidenta a miesto jej výkonu fotečkami ako je povalená na koberci na Hrade, opretá o kreslo. Je to i o komisii prešetrujúcej úmrtie generála Lučanského, v ktorej iba dvaja zamlčiavanie pravdy v zápisnici nepodpísali – a iba jediný člen v nej – poslanec Kotleba – poukázal verejne na to, že je dvojminútový výpadok v čase „samovraždy“ generála Lučanského napríklad. A nikto z nás nežiada verejné vysvetlenie od ministerky Kolíkovej, prečo je tam ten výpadok? Je to normálne a štandardné v base, tieto výpadky? No potom je to životunebezpečné miesto pre kohokoľvek, ak ho uväznia.
Je to aj o našom mlčaní a našej ľahostajnosti k špinavostiam všetkého druhu. Lebo zrno nevyrastie, ak ho nezasejeme. A niektoré premeny sveta sú len o tom, aby menili nás – aby sme mali ľudskú odvahu siať semienka dobra, vytrhať burinu a tie pravé hodnoty udržať v našich životoch. Aby sme načúvali hlásku nášho svedomia, lebo občas je taký tichý…
Hogenová dorozprávala, z youtubu plynuli tóny hudby. Prezradím – bol to Scarborough Fair v podaní, ktoré ponúka Chase Eagleson. Spieval len v doprovode gitary, nevyumelkovane. Presne taký sa mi páči aj život, žiadny falošný luxus, ale jednoduchý a prirodzený, dýchajúci domovom, presne ako naše sedačky na balkóne.
Či ako pohľad z balkóna v podvečere, priezračne krásny okamih, v ktorom vnímame prúdenie života naplno.
.
Či život ako čistý horský prameň, z tých mojich fotiek cítiť jeho silu. Prijímajúci osud a svoju pravú cestu, v podobe priezračného potoka prúdiaci deň za dňom i po kameňoch. A pritom dynamický, živý, s dúhovo trblietavými odleskami v lúčoch slnka.
Rozosmial sa. Nie Eagleson, pravdaže, Zámer sveta. Zakaždým ma prekvapuje ten tichý dialóg s ním – minulý týždeň mi privial moc zaujímavé nápady, áno, áno, zašepkalo moje srdce. Som pochabo dobrodružne založená, a všetko by to sedelo ku mne ako druhá koža. Presne na to som v tej chvíli pri popise života – potoka myslela, a Zámer sveta to vedel. Milo som sa spýtala – Hovoríš niečo, alebo mi len robíš radosť jednou z verzií mojej obľúbenej piesne, Zámer sveta?
Pobavený smiech zaznel. Zašepkal medovo – Spomínaš si na dnešný príbeh?
Príbeh, ktorý mi fb privial? Hm, pravdaže, zvláštny bol – ale čo má spoločné s tou piesňou? Hm, prezradím vám jeho skrátenú verziu.
Akýsi muž hral na stanici metra vo Washingtone v jedno ráno na husliach. Hral tri štvrte hodiny, postálo pri ňom a počúvalo ho za ten čas 6 ľudí. Najviac ho vnímali deti, ale tie rodičia ťahali náhlivo preč. Dostal peniaze od 20 ľudí, 32 dolárov dokopy. Dohral a odišiel, nikto mu nevenoval pozornosť.
Bol to v skutočnosti sociálny experiment – muž hrajúci na husle bol jeden z najtalentovanejších hudobníkov sveta, Joshua Bell. Hral jednu z najťažších skladieb napísanú pre husle. A dva dni predtým mal koncert v Bostone pred vypredanou sálou, kde vstupenka stála viac ako 100 dolárov a davy mu tlieskali.
Niekedy hodnotíme povrchne a tak nerozlíšime na prvý pohľad to, čo je naozaj pravé, tak to je, a iba popri tom prejdeme – povedala som zamyslene.
Keby tam hral na druhý deň, tá istá hudba a ten istý hráč – no ľudia by si všimli úžasnosť jeho hry – zadíval sa na mňa – bolo by to pre Teba v poriadku, ten druhý pohľad? Možno sa za ten deň zmenili a dokážu vnímať pozornejšie. Ak si niečo nevšimneš hneď, neprestane to byť pravým.
Predo mnou stál. To tvoj strach ti bráni vidieť pravdu – druhý pohľad nie je menej pozorný, ale pozornejší, dodal ticho
Elena