Silný príbeh je to. Pre mňa teda – lebo mám rada ľudí, ktorí nie sú hercami či štatistami, ale sú vždy vo svojej vlastnej koži.
Život je plný paradoxov, poviem vám. Striedajú sa dnes hrejivé lúče slnka a dážď v prudkom slede. Píšem netypicky v kuchyni, prevoňanej kuriatkami. Kuriatka podusené s cibuľkou, povarené so zemiakmi a s vajíčkom sú jedno z mojich obľúbených jedál. Hej, chytám sa podvedome oporných bodov známeho sveta – lebo ten príbeh, ktorý teraz prichádza, je pre mňa naozaj silný.
Nedávno som dala blog
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2021/07/04/aerian-9-eutanazovat-eutanazovat/
Písala som o tom, že niektoré krajiny „eutanazujú“ deti s postihnutím.
A tento príbeh s tým súvisí.
Niť tohto príbehu sa začala odvíjať už minulý rok.
Nie, nepriniesli o ňom ani zmienku naše médiá – boja sa ozajstných ľudí, A práve taká je Máire Lea Wilson – mladá žena, matka dvojčiat, ktorá prezentovala verejne svoj názor. Poviem vám, že pri slovách tej mamy mi prišiel na myseľ príbeh o tom, ako Boh vyberá matky pre deti s postihnutím – ak ho nepoznáte, nájdete ho tu https://downovsyndrom.sk/v16/node/77
Máire Lea Wilson vtedy – ako uvádza článok v linku -povedala:
Som matkou dvoch svojhlavých, odhodlaných, nezávislých a milujúcich chlapcov. Ako ich matka potrebujú, aby som sa o nich staral, učil ich o svete, chránil ich, miloval a vážil si ich. Vážim si ich rovnako; ale zákon nie. Dôvodom je to, že Aidan má Downov syndróm.
Odvážna mama neprestala bojovať za svoje dieťa a postavila sa proti zákonu, umožňujúcemu „potrácať s deti s postihnutím“ až do narodenia.
Uviedla, že zákon o možnom „potrate dieťaťa s postihnutím až do narodenia v nej vyvolal strach, keď sa dozvedela v 34. týždni, že jedno z jej detí bude mať postihnutie. Bála sa, aké hrozné bude mať dieťa s postihnutím, keď jej ho štát umožňuje takto zabiť až do pôrodu. Opakovane jej ponúkali „potrat“ syna. No ponechala si obe deti. A uvádza, že
Aidan má teraz 16 mesiacov. Prekonal všetky moje očakávania; je absolútnou radosťou a miluje ho každý, kto ho stretne. Naučil našu malú rodinu toľko o súcite, empatii a prijatí….
Píše, že strach o synovu budúcnosť pramení zo spoločenských postojov k zdravotnému postihnutiu. Kladie si otázky, ako bude spoločnosťou prijatý jej syn s postihnutím: Bude podporovaný? Bude sa s ním zaobchádzať spravodlivo? Budú si ho rovnako vážiť? Žiadna matka by nemusela čeliť týmto obavám, ale je to niečo, s čím sa musím každý deň vyrovnávať kvôli zákonom a jasnej správe, ktorú mi o mojom synovi vysiela.
Spojila svoje sily s 26-ročnou Heidi Crofter, ktorá sama má Downov syndróm. Tá verejne vyhlásila, že zákon o potratoch nerešpektuje jej život
2.7. sa začal na Najvyššom súde VB súdny spor, ktorý vedú tieto dve odvážne ženy proti vlády Veľkej Británie.
Právnici na dvojdňovom pojednávaní tvrdili, že zákon je nezlučiteľný s Európskym dohovorom o ľudských právach, a preto je nezákonne diskriminačný. Máire Lea Wilson vyhlásila, že chce, aby jej syn cítil, že nie je záťažou pre spoločnosť, že je úžasnou ľudskou bytosťou s jeho vlastnými právami “.
Povedala „Mám dvoch synov, ktorých milujem a ktorých si vážim rovnako a nemôžem pochopiť, prečo to zákon nerobí.“
Nechce brániť ženám v rozhodnutí sa pre potrat dieťaťa s postihnutím.
Ale žiada, aby sa každá taká žena pred rozhodnutím mohla stretnúť s matkou dieťaťa s postihnutím, aby dostala správne informácie
Ja k tomu dodávam, že Slovenská republika nebola schopná ani urobiť poriadok s už odsúdenou lekárkou vinnou za smrť môjho syna, ktorá
právoplatne odsúdená Najvyšším súdom SR V PODMIENKE vypisovala súdu vyjadrenia, že život človeka s postihnutím je menej hodnotný.
Elena
K diskusii Milan1 – ide o známy príbeh Bruna Ferrera.
Milan 1-Tvoja hláška sa stane legendárnou, obávam sa. Ty sa vážne cítiš nábožensky sýtený tými vo vláde? Ja ich pokladám za úplne bezbožne konajúcich…