Sú okamihy, keď svoju posteľ pokladáme za zázračné miesto.
Aaaaach, úplne najúžasnejšie na svete v tejto chvíli i pre mňa. Konečne som do nej zaliezla po úporne aktívnom dni. Pretože kým niektorí bojovali za lepšie zajtrajšky neočkovaných na Slovensku, ja som bojovala za ostierkovanie mojej kuchyne konečne. Penetrovala a stierkovala som najskôr kút v obývačke, a potom kuchyňu. Nie, neostierkovala som ju ešte ani zďaleka celú…
Poviem vám, šlo by mi to stierkovanie určite lepšie, keby som nestierkovala takou velikánskou stierkovačkou. Aspoň myslím, že je to stierkovačka. Špachľu nemám a rukami – poučená z minuloročného omietkovania a rozožratej kože na rukách s tým spojenej – už nič po stenách neroztieram. Veru, ňou stierkovať bol umelecký výkon, rozhodne väčší ako keby som vám operu zaspievala. Hlavne pod oknom, kde som tú ozrutu nevedela nijako otočiť. Už som uvažovala, ako z nej polovicu ulomiť, ale na nič múdre som neprišla.
No a musím priznať, že úplne dobre by mi to stierkovanie šlo hlavne v prípade, keby nemala suseda pravdu. Suseda doktorka teda, ktorá mi v pondelok tvrdila, že zrejme mám prasknutú kosť v chodidle po tom piatkovom páde a že by som mala zájsť za chirurgom. „Velký špatný“ povedala som si o tom jej nápade, lebo kvôli posttraume do revúckej nemocnice, kde mi zavinili smrť syna, nepôjdem. A do Popradu sa dostať s tou nohou by bolo rozhodne viac zaťažujúce, ako keď s ňou sedím doma – teda vlastne stojím na rebríku. Musíme si na seba zvyknúť, ja a moja prasknutá kosť, povedala som zmierlivo, lenže adaptačný proces prebieha pomaly a bolestne.
Po dostierkovaní kúta za chladničkou a okolookenných priestorov som si vydýchla. Lebo cesta na rebrík a späť po každú naberačku stierky bola nekonečnou púťou, vyžadujúcou toľko odvahy ako Frodovo putovanie s prsteňom. Vrhla som sa odvážne do Mordoru – teda vlastne pod schody v bytovke – a terigala som stade 30-kilové vedro s farbou na steny. Nedokázala som vylúštiť logický hlavolam ako kráčať schodami nahor s tým vedrom bez zapretia sa i do pravej nohy – určite na to príde iba menej ako 1% tých najbystrejších – a tak som sa nekreatívne posúvala schod za schodom s prestávkami.
Stierka potrebuje ešte čas na doschnutie, zistila som. A tak som farbu po pár ťahoch odložila, „zajtra to dáme“ – pripomenula som jej našu spoločnú misiu.
Konečne v posteli, ach ako je tu dobre. S kožou vydrhnutou od stierky, ale bez voňavých, chrumkavých, majonézovo-smotanovo-cesnakovou nátierkou rozvoniavajúcich lángošov, ktoré som si plánovala spraviť na večeru – pretože by už boli polnočné ako silvestrovské kapustnica – som konečne v posteli s predsavzatím „spravím si ich zajtra, ach, áno zajtra, určite“…
A tak sa teray ešte vrhám do odhaľovania záhady, ktorá mi nedá spať – treba stierkovať i to miesto, kam pôjdu kachličky, alebo tam má byť len tá omietka so sieťkou?
Čas – či vlastne internet – hádam ukáže…
Elena
K diskusii martuška001 ach, to je milé, veru škoda, že nebývaš bližšie – teda za predpokladu, že stierkuješ lepšie ako ja…