Moje disonantné pocity zachytávam v tejto jedenástke blogov
Články v našich médiách podaktorých – týkajú sa rómskeho dievčaťa – ma vedú k úvahe. Dievčatko v priebehu rokov bolo v médiách párkrát. Stalo sa úspešnou bežkyňou, ktorá vyhrala súťaž v rozpadajúcich sa balerínkach. Malo talent, predpovedali jej úspešnú kariéru. Príbeh bol dojímavý a myslím, že veľa ľudí jej prialo, aby sa jej darilo.
Ibaže život v prostredí osady, v mnohodetnej rodine vychovávanej len matkou, ju poznačil. Odsťahovala sa ku priateľovi, otehotnela, vrátila sa späť ku matke a na dieťa zostáva sama.
No čo je na tom príbehu zvláštne, poviete si. Takých je veľa.
Nie, nepáčia sa mi tie články v novinách o nej teraz – aspoň niektoré z nich linknem
a
a
Ešte že noviny nečíta dievča, poviem cynicky, lebo toto by jej zrejme neprospelo o sebe čítať. Sklamala trénera, sklamala matku, sklamala všetkých čo ju videli ako úspešnú bežkyňu. A to ešte zápasí s vlastným sklamaním, lebo otec dieťaťa už má ďalšiu frajerku, takže rozhodne nejde o nejakú malú hádku, po ktorej sa dajú dokopy…
Jednou z otázok je otázka zodpovednosti – prečo niektorý z novinárov nedal článok o tom bývalom priateľovi dievčaťa, ktorý podľa médií údajne už nejaké tie deti má, a teraz ju nechal tehotnú a oplodňuje ďalšiu frajerku. Som za prednostné a povinné zamestnanie sa chlapov, ktorí majú vyživovaciu povinnosť. Aj žien, pravdaže, sú i také prípady. Máš platiť na svoje deti, budeš pracovať, aby si ich uživil.
Druhou z otázok je otázka zodpovednosti štátu – prečo niektorý z novinárov nedal článok o tom, že mladá bežkyňa rozhodne u nás nie je prvá a jediná. Ako vám potvrdí mnoho škôl, aj dvanásťročné či trinásťročné tehotnejú. Riešiť ich zneužívanie by mal štát systémovo.
Tretia z otázok je hodne idealistická, uznávam – prečo niektorý z novinárov nedal článok o tom, že problém sa týka aj morálky spoločnosti, mali by sme zdôrazňovať hodnoty ako rodina, vernosť, zodpovednosť nielen v školách v rámci rodičovskej výchovy, ale i v spoločnosti. Ale to by nám všetci, ktorí reprezentujú tento štát, museli v tej vzťahovej zodpovednosti ísť príkladom, pravdaže…
Zrejme by sme o potrebných krokoch mohli polemizovať dlho.
Teraz sa ale zameriavam na to dievča.
Vlastne nemá možnosť voľby – lebo na potrat peniaze matka nemá, a tak zrejme pribudne do chatrče ďalšie prebytočné dieťa – neplánované a nechcené, s hladným krkom, zaberajúce priestor. Bývalý partner by peniaze na potrat podľa mňa by mal dať v takýchto prípadoch – a mali by sme to i legislatívne doriešiť. Ak sa partneri rozídu a tehotná žena ide na potrat, mal by ho v plnej výške hradiť ten chlap. Odporcovia potratov jej budú radiť dieťa nezabiť, u dospelej ženy by som to odobrila – i podľa mňa má dieťa právo žiť a dospelá žena musí zvažovať, s kým sa vyspí – u tehotných detí to ale tak jednoznačne nevidím.
Otázkou pre mňa je, že kto v skutočnosti vidí tú dievčinu samú. Ako sa cíti, čo naozaj chce s tým dieťaťom urobiť – bez toho, aby ju ktokoľvek manipuloval kamkoľvek. Mal by jej niekto reálne vysvetliť a prebrať možnosti s ňou – ako by to dieťa živila, kde by s ním bývala, alebo ako by sa vyrovnala s tým, že by ho dala na adopciu či šla na potrat – žeby to urobil niekto zo sociálky, napríklad psychológ UPSVaR miestne príslušný?
Jej prípad je veľký argument za internátne školy pre športovo či umelecky nadané deti z osád – keby bola aspoň od desiatich rokov v takejto škole, jej život sa mohol vyvíjať inak. Práve o tom mohli médiá písať v článku, ktorý by jej tehotenstvo spomenul. Aj o tom, ako v osadách sú práva detí zachované prinajmenšom otázne.
A je to i veľký argument pre médiá, aby zvažovali čo a ako píšu – lebo podľa mňa tie články prekračujú osobné hranice toho dievčaťa.
Elena
K diskusii:
Milan1 tento raz si ma naozaj potešil, ďakujem – som rada, že sa ešte niekto ozval. Keďže SME skutočne nesledujem, článok je zamknutý, ale je zjavné, že sa tá pani ozvala za veci, ktoré treba pomenovať.
mirsa niečo hlboko osobné v Tvojej reakcii je, súcitím s Tvojou bolesťou, no v blogu dávam môj názor – som proti zabíjaniu nenarodených detí, ´dospelá tehotná žena by mala dieťaťu dať život a ak ho nemôže či nechce mať pri sebe, dať ho potom na adopciu. Akceptujem potrat pre závažné zdravotné dôvody u dospelej ženy a tiež u tehotenstva detí a mladistvých. Ak spomínaš znásilnenie, je o tom krásny príbeh Riversovej Dieťa zmierenia – náš život síce nebýva taký idylický ako v tej knihe, no ja verím že žiadna trauma k nám neprichádza náhodne – nie je to trest, ale vedie nás po ceste zmeny. A hej, život je tvrdý učiteľ, to zjavne vieme obe.