Ach, nie som dokonalá…
Pretekal dedinou potok v časoch môjho detstva – s čarovnými zákutiami plnými záružlí, zelenkavých alchemiliek, sýtožltých arník a ružových kostihojov. S vodou tu plytkou a prehriatou slnkom, inde zasa hlbokou do pol stehien, ľadovo osviežujúcou v horúcom dni. S kameňom, pod ktorým žil starý rak a s priezračnou hladinou, v ktorej na dne žiarili pestrofarebné kamene. S dvomi drevenými lavičkami, ale ja som sa tým potokom zakaždým radšej prebrodila. Bolo to rozprávkové miesto, plné príležitostí na dobrodružstvá.
A potom potok zregulovali – pomedzi vysoké betónové steny tečie tenučký pramienok kdesi na dne, taký formálne uhladený, no neživý.
Som ako ten nezregulovaný potok, mám v sebe jeho divokosť.
Netúžim sa štylizovať a la Barbie, s cukrovým úsmevom a výrazne nalakovanými nechtami. Ani ohurovať outfitmi nepotrebujem – lebo to, čo hovorím, sa dá počúvať a aj o tom uvažovať. No musím priznať, že niektoré moje outfity sú neprehliadnuteľné – napríklad niektorý z mojich klobúkov a kultové tričko, na ktorom nápis vpredu hlása
a nápis na chrbte k tomu pripomína
Hmmm, čo to moje kultové tričko prezrádza? Som milá a láskavá, ale už nie ku každému.
Na žraloky sa netúžim pozerať, ani v dokumentárnom filme nie – ale som rada, že kdesi v diaľke sú. Najmä dnes – keď počúvam pôvabnú pesničku od skupiny Heľenine oči Marianna – a zabávam sa na tom ráznom záverečnom „čau, Marianna…“
Veru, veru, tie moje nedokonalosti – žijem si s nimi tak spokojne…
No a je jedna tričková hra, ktorú som v práci so skupinou používala rada.
Zahrajme si ju.
Prichádzate do miestnosti plnej ľudí – a na tričku máte nápis – čo je tam napísané?
Mení sa to, pravdaže, tým ako sa meníme my sami.
A tak i ja na mojom dnešnom kultovom tričku by som mala vpredu iný nápis ako na tom na obrázku – Jediná.
Hra pokračuje – odchádzate z tej miestnosti a na tričku máte i vzadu na chrbte nápis – čo je tam napísané?
U mňa by to bol nápis Jediná.
Mám jasno v tom, čo je pre mňa dôležité.
Elena