Sú dni, ktorými ideme tíško tancujúcim srdcom, lebo dáme prednosť svojmu snu pred záľahou povinností.
A naše sny sa plnia…
Bilancovala som dnešok v temnote príjemne teplého prednohorského večera – iba jediná hviezda žiarila – je to tá moja, zašepkala som?
A kde je mesiac? Po chvíli som ho našla – díval sa na mňa tíško v rohu balkóna, prinášal mi svetlo do temnoty – zdanlivo ukrytý pred mojimi očami.
Poslala som mu úsmev, jeho svetlo presvetľuje temnotu. Kedysi som dokonca v blogu napísala, že v mojom svete má miesto iba chlap-mesiac. Zámer sveta moje slová bláznivo rozosmiali – no tak, no tak, povedz mi čo Ťa tak rozveselilo na tom, pýtala som sa.
Uvedomíme si v jednej chvíli dôležitosť toho, že pri nás niekto dokáže stáť v ťažkých časoch a verne nás nimi sprevádzať. A priplietla sa mi tá myšlienka po dlhej dobe znovu teraz v súvislosti s článkom Vojtu Frančeho o pravom a falošnom kráľovi, ktorý som čítala – prezradím vám naň link
http://ografologii.blogspot.com/2021/09/pravy-falesny-kral.html
Hlavnou kvalitou a bohatstvom kráľa je jeho srdce, ako píše Vojta – je zlatom kráľa. Nepotrebuje sa štylizovať, je sám sebou. Je skrátka rozdiel medzi mačacím zlatom a pravým zlatom, medzi narcisom a zrelým človekom.
Tak sa mi to prepojilo s tým slnkom a mesiacom – kým človek žiari ako slnko, nie je zrelý, až keď sa stane mesiacom, tak je z neho pravý kráľ.
Zámer sveta sa stále veselí, a hoci mu teraz celkom nerozumiem, usmievam sa naň nežne – lebo dnešok…
Ach, pravdaže na Maginhrade som bola.
V teple prednohorského inverzného rána iba tričko som navliekla – napodiv o dosť chladnejšie bolo v Nižnom Skálniku. Sprevádzal ma môj verný klobúk – a ešte vernejšia priateľka Editka. S tou sa priatelíme už desiatky rokov, lebo pre mňa ľudia nie sú o kvantite, ale o kvalite. A tak sme sa stretli v Muráni a vyrazili v ústrety Maginhradu busom smerom na Tisovec…
Vláčikom z Kocúrkova
cestou spoločne obdivujúc záplavu zlatobyľov
je pravdou, že moje nadšenie pre ruiny Editka nezdieľala – mne hovoria o živote, ktorý už nie je a pôsobia na mňa akosi dojímavo zakaždým
a už vôbec ju nenadchýnal môj nápad vliecť so sebou na kopec i dve veľké skaly – toto je jedna z nich – ale odmietla som ich nechať „pri ceste, kde ich určite vezmeme, keď pôjdeme späť“, obvykle to končí návratom inou cestou – a vďaka tomu, ako vidíte, už skala oddychuje u mňa na balkóne
cesta na Maginhrad – tie vyrezávané sochy sú úžasné
obloha modručká, aj koník bol nádherný
a hore – bol z toho hradu kedysi stojaceho prekrásny výhľad
bolo by nádherné tu prespať v stane a ráno sa dívať na východ slnka, vzdychla som si očarene
ach, s tým so mnou nerátaj, zaševelila Editka, zhrozená z tej mojej úžasnej predstavy
na rozhľadňu sme sa nedriapali, tam by som zasa ja neliezla ani za nič pri mojom vzťahu ku výškam…
Je zvláštne, ako v prvej chvíli cítime, že niečo je pre nás „pravé“, že k nám patrí…
Ja intuitívec som zostala prešliapavať na cestičke pri poľovníckej chate, lebo cestou k Maginhradu sme zablúdili a zmotali sme sa k nej. Potrebovali sme sa vrátiť, no mňa to ťahalo zostať tam ešte chvíľu.
No tak, o čo ide – hodila som v duchu otázku Zámeru sveta.
Vkročila som do húšťavy mäty a vedela som, že v jednej chvíli zastanem. V tej správnej chvíli – pred sebou som videla kameň. Cítila som obrovskú radosť, posolstvo Maginhradu pre mňa som dostala už pred cestou na kopec.
A tak sú spolu v tejto chvíli, moje šamanské hovoriace kamene.
Prvý mi pred časom moje dieťa donieslo z túry kamsi vysoko a ďaleko putujúce s turistickým spolkom – spomenula som si na Teba, keď som ho videla, povedala dcéra.
A tento je maginhradský
Pravé veci k nám prichádzajú v pravý čas – zašepkal Zámer sveta, na moje bláznivo radostné ďakujem, ďakujem ,ďakujem…
Elena
K diskusii: to bol, ale to je párhodinová trasa – ten môj prvý pokus s naštiepenou kosťou v chodidle som odkulhala cez tri dediny a polovicu náučného chodníka. K hradu som nešla, skončila som pod kopcom.