No tak, zapni televízor, zašepkal Zámer sveta v piatok večer. Zriedkavo niečo v televízii sledujem, no poslúchla som. A tak som potom plakala a plakala.
Nesledovala som správy, čo ste.
Ale V siedmom nebi som videla po rokoch zasa raz.
Som empatik a tak – ak si nespravím ochranu – sa mi slzy súcitu derú do očí…
Viem, že v niektorých tých príbehoch je pravda posunutá kvôli efektu, či aj prekrytá. No tieto príbehy boli o statočnosti a láske – priala som tým rodinám, aby pomoc, ktorú cez tú reláciu dostali, nebola jediná a jednorazová. Spoločnosť by mala takýmto ľuďom poskytovať účinne podporu, no v skutočnosti sa práve tí zodpovedne konajúci ocitajú bez podpory v ťažkej životnej situácii. Keď si spomeniem, aké obrovské peniaze tento štát vrazil do zbrojenia za posledné roky – aké dobré veci sme za ne mohli urobiť…
Silné životné príbehy to boli. Starí rodičia, vychovávajúci vnúčatá, aby sa nedostali do domova po smrti ich rodičov a splácajúci dlžobu po ich matke, ktorá sa po smrti manžela teraz k smrti upila.
A dva príbehy matiek. Každá z nich s postihnutým synom a každá z nich popri starostlivosti aj o zdravého syna má vlastný prídavný batoh problémov – jedna sa stará i o vnúča, ktoré dcéra odvrhla kvôli novému partnerovi, druhá zápasí s rakovinou.
Takéto príbehy volám „na hrane“, lebo keby sa niečo stalo tým starým rodičom alebo niektorej z mám, tak sa celý ten krehký svet zosype. Z celého srdca som im priala veľa síl. Nie šťastie, oni šťastní sú – majú na tvári úsmev a nevzdávajú sa, sú láskaví, žijú zmysluplne.
Slzy mi tiekli po lícach – prečo som si neurobila bariéru? Lebo mamička s rakovinou a dvomi malými deťmi bol prvá v tej relácii. Prvý pohľad – a vedela som, že ten jej menší syn je hríbik, teda autista, vtiahol ma ten príbeh. Smiala som sa súcitne na jeho sadaní si na zem, lebo presne toto robil mne môj syn Maroško – keď sme sa prechádzali sami, nikdy si to nedovolil robiť otcovi. Len tak, občas, nečakane si sadol na cestičke v parku, žartoval tým so mnou. A šťastne sa pri tom smial. Snažil sa ma tým sprítomniť, lebo som žila „na behu“. A tak som prešla od jeho úporného dvíhania ku sadaniu si, a sedeli sme spolu na tej cestičke, hádzali si listy, šuchotali nimi, alebo sme si sypali kamienky štrku. Ťažšie to bolo, keď si takto sadol na ceste, lebo bol o hlavu vyšší ako ja už ako 14-ročný. U nás síce autá veľmi nechodili, tak dva-tri cez deň, i to ich bolo počuť z diaľky a chodili pomaly, no ja som ho rýchlo vliekla na kraj cesty, len čo si na zem sadol. Neskutočne sa smial na mojej poplašenosti synak, nádherne, uvoľnene. Autisti nás môžu tak veľa naučiť o živote…
Moc mi môj syn chýba.
Prečo si mi to chcel ukázať? – položila som otázku Zámeru sveta.
Ešte že sa pýtaš so snahou to pochopiť, a nie podozrievavo, usmial sa. Áno, snažila som sa to pochopiť, lebo viem, že ma tým niekam vedie.
Tak vnímaj, čo sa deje? pýtal sa naliehavo.
Pomohlo mi, že som videla tie príbehy, uvedomila som si. Prikyvoval.
Hej, môj svet som utesnila. Mám v ňom niekoľko ľudí – láskavých a čestných. No dobre, aj pochabých ako ja. Ale ak som kedysi rada rozprávala i s cudzími ľuďmi, tak už sa neprihovorím nikomu – a ak sa mi prihovorí hoci i nejaká žena, preletí mi hlavou „nepatríš k tým šlápotam, čo po večeroch na pokeci vypisujú so ženatými chlapmi?“ A nemám už potrebu odpovedať na nič. Univerzálna odpoveď – pokrčenie plecami. Niektorí ľudia si zrejme ani neuvedomujú, ako ich konanie iným ľuďom ublíži. Nemajú vytvorenú hranicu čestnosti. Neprajem im nič zlé, ale nechcem mať takých ľudí vo svojom živote. Niektoré životné skúsenosti nám ujasnia hranice.
Som vďačná Zámeru sveta za pripomenutie, že sú i takíto ľudia. Statoční, to je ten správny výraz – nevolia si tie ľahšie cesty.
Žijú silné príbehy…
Elena