Každá životná skúsenosť nás niečo naučí. Tak čo vás naučí príbeh o invalidovi, ktorému odoperovali obe nohy a na piaty deň ho vyvliekli domov, kde bol odkázaný sám na seba?
Nie, nie, prosím, to nie je príbeh o ďalekej Amerike či Austrálii, už názov blogu prezrádza, že sa tam vyznamenali košickí lekári.
Príbeh je jednoduchý a, žiaľ, aj pravdivý – po amputovaní oboch dolných končatín na piaty deň staršieho pána odviezli do bytu, kde zostal odkázaný sám na seba,iba s opatrovateľkou na 4 hodiny denne. Mal silnú hypoglykémiu a tak v ten istý deň ho v zlom zdravotnom stave sanitka viezla do nemocnice, späť už aj s cievnou mozgovou príhodou
Ak každý rok zomiera podľa medzinárodných štatistík na Slovensku 11 000 ľudí, aký podiel tam má ľahostajný postoj zdravotníkov? Opakovane si kladiem túto otázku.
Nie,nešlo o prehliadnutie problému, jeho lekár a priateľ volal dokonca do nemocnice s poukázaním na situáciu pred prepustením pacienta domov.
A ďalší z výpovedných príbehov – starší pán odišiel z domu, aby rodine nebol na príťaž.
Neobviňujem tú rodinu – je to príbeh o celej spoločnosti, o našej úcte voči starobe a o podmienkach, ktoré tu kedysi boli vytvorené tým, že ženy odchádzali do dôchodku ešte vo veku, kedy mohli pomáhať v starostlivosti o starnúcich rodičov i vnúčatá. Tá generácia skorodôchodkových žien mohla naozaj zaistiť sociálnu starostlivosť v rodine a rodina ako celok fungovať efektívnejšie – mladá mama byť v práci, lebo babka pomôže pri chorom dieťati, poľavil by nápor na domovy pre starých ľudí a necítili by sa tam „odložení na dožitie“, boli by mnohí v kruhu rodiny. Namiesto nich by sme zamestnali tú hŕbu ľudí, ktorí sa nám povaľujú ako dlhodobo nezamestnaní i v produktívnom veku.
Je to podľa mňa otázka morálky tejto spoločnosti celkovo. Veľa uvažujem o jej hlbokých koreňoch.
Elena