Pasce nás vedú k tomu, aby sme kráčali opatrne.
Hej, hej, dívaj sa, šepká intuícia. Je iba na nás ako pozorne kráčame, a nakoľko vnímavo sa dívame. Osud nás skrátka občas vystaví skúškam. A Zámer sveta pozorne sleduje, ako ich zvládneme.
Pasce. Iste, rôzne môžeme chápať to slovo.
Predvčerom som na jednu natrafila. Šamanská stránka s obvykle krásnymi obrázkami, čo mám rada, a duchovne ladenými citátmi k tomu – a na nej veľkolepý príspevok, ako dokonca svojho zvieracieho spojenca oslovila tá pani proti Putinovi, aby ho ona osobne porazila a zlikvidovala. Nie, ani v časoch môjho najväčšieho temna mi neprišlo na um ťahať kamkoľvek zvieracích spojencov – a to som mala hlúpych nápadov ajajaj…
No čo dodať? Sú v živote chvíle, keď nevieme, či sa smiať alebo plakať. Tak to bola pre mňa jedna z nich. Potichu som odišla z tej stránky – a veď načo…
Pasce sú naše ilúzie – o falošných prorokoch a rozdávačoch múdrosti a životných hodnotách a ľuďoch…
Mojou pascou bola dlho predstava o čestnosti všetkých nás a snaha hľadať v každom to dobré, čakať, že sa to prejaví, raz, potom, teraz určite. Mala som potrebu chápať dôvody a „ospravedlňovania“ takého konania. Teraz rozlišujem nečestné konanie jasne, lebo som si uvedomila, že ak niekto robí cesto na palacinky, tak z toho nikdy nebude pizza. Nemusím analyzovať dôvody prečo ho robí – je to jeho rozhodnutie a ja ho s ním ponechávam. Preto sú veci, pri ktorých zatváram dvere definitívne bez zaváhania.
Spôsob, akým uvažujeme o veciach ukazuje, kde na ceste sme. Pochopila som, že žiadnymi slovami či činmi nedostaneme človeka na miesto, kam sám nedošiel. A tak si len poviem, že to nie je moja cesta, ale ich.
Naučila som sa potichu a definitívne odchádzať, keď pre mňa nemá zmysel zostať.
Dáme koincidenciu? Otvorím Hellingera, lebo ho mám poruke – a pozrite.
Môžeme klásť otázky duchovi, ktorý je za všetkým vedomím? Kedysi som i v blogu spomenula, ako Hellinger nemal pomenovanie pre Zámer sveta, i ako jeho meno ku mne prišlo…
No a celý odsek je tam o odpovedi – ak sme v súlade s jeho pohybom, dostaneme odpoveď.
Vedie nás tým dialógom.
Dáme ešte jedno otvorenie knihy? Neviem, niekto potrebuje tú odpoveď. Sestrou pomalého je rozvážnosť. No neviem, pomohla niekomu z vás? Ak áno, som rada.
Naučiť sa ísť v prúde Zámeru je o pochopení dôležitosti správneho času. Ten čas nie je o dopredu stanovenom dátume, ale o bode, v ktom my dokážeme „zbelieť“, zmúdrieť poznaním.
Ďakujem, Zámer sveta – mám rada tento tichý dialóg. Presne tak to cítim. Iba dva hlasy s nami môžu hovoriť tak silne cez priepasť priestoru a času a neprestaneme ich počuť – Zámer sveta a Dvojplameň. Práve pre tú najhlbšiu spriaznenosť sa tomu spojeniu hovorí „zlatý most“.
A tak do tretice náhodne otvoríme knihu i k Dvojplameňu? Hm, krajšiu odpoveď by sme nevymysleli, pozrite „Rozumiem Ti, aj keď nie som ako Ty. A Ty rozumieš mne, bez toho, aby si bol ako ja. Cítim, že som tiež ako Ty a že Ty si tiež ako ja.“
Nedávno som dostala otázku od jednej pani, či by som jej Dvojplameň vedela privolať. Moja odpoveď bola, že nie ja to tu riadim. Je to veľká pasca chcieť riadiť chod vecí, mňa láka hlavne v situácii, keď by som chcela zjednávať spravodlivosť. Ale uvedomujem si už, že nevidím celý obraz. Otázkou pravdaže je, či aj rozumieme, čo je Dvojplameň. Nie každý ho stretne, lebo to je o poslaní. S Dvojplameňom dokážeme robiť veľké veci, prospešné svetu a zmysluplné. To že sa prijímame navzájom bezpodmienečne je len sprievodný znak. A základom je hlboká dôvera. To nie je vzťah, v ktorom sa musíte dohodovať, že nebudete po večeroch vypisovať iným na Pokeci či inde, a že si vzájomne budete lustrovať telefón. K pravému Dvojplameňu sa môžete dostať, až keď máte tie veci sami v sebe vyriešené, viete že to je vaše pravé miesto a dokážete vzťah zodpovedne udržiavať. Privolávať ho komusi by bolo ako hodiť ho do hlbokej vody, keď nevie plávať A navyše k žene Dvojplameň musí prísť sám.
Vidíte, pascí v živote je veľa. Je dôležité vedieť rozlíšiť falošné cesty a tie pravé.
Jediné, čo nám pomáha ich zvládať, je ísť na kolená a dívať sa pokornejšie.
Elena