Sú chvíle, kedy nedokážeme pri výhre blahoželať. Lebo si uvedomujeme, koľko bolesti a utrpenia ju sprevádza, koľko sklamaných očakávaní a zmarených snov s cestou k nej súvisí. A koľko ich ešte príde, kým sa celý prípad definitívne uzavrie.
Médiami dnes beží správa, že súd konečne vyniesol rozsudok nad dvomi lekárkami a dvomi sestrami za smrť trojročného Sebinka.
Som rada, že spravodlivosť i v tomto prípade konečne urobila aspoň krok a padol rozsudok. Lebo sú podľa mojich skúseností pred rodinou ešte roky bolesti a súdnych ťahaníc – páchatelia u nás využívajú všetky možné spôsoby ťahania času a vytáčiek. Nie, nepoznám u nás jediného lekára, ktorý by po pochybení čestne a dôstojne prevzal zodpovednosť a ospravedlnil sa obetiam úprimne. A staral by sa o to,ako zmierniť ich bolesť a stratu. Bez ohľadu na nekonečnú retraumatizáciu obetí a bez akýchkoľvek morálnych zábran ťahajú u nás vinníci čas podávaním odvolaní a kadejakými právnymi kľučkami, kým konečne príde definitívny rozsudok
Dominika,Sebinkova mama, bola v siedmom mesiaci tehotenstva s dcérkou, keď Sebík zomrel. Dokážete si predstaviť ako sa cítila a akú obrovskú silu musela prejaviť, aby to prežila?
Je jednou z mám Otvoreného listu premiérovi
O boji za spravodlivosť pre Sebinka som písala opakovane. Dalo by sa hovoriť veľa o tom, čo všetko rodina musela podstúpiť – ničenie hrobčeka, útoky na socsieťach…
Sebinka nájdete v mojom blogu napríklad tu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2020/04/10/cesta-7-my-netlieskame/
či tu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/01/30/s-laskou-8-kde-je-to-miesto-pre-lepsi-svet/
Kajka – Sebinkova stará mama – i list prezidentovi napísala.
Takže i keď rozsudok ešte nie je právoplatný, a je namieste otázka či podmienečné tresty sú dostatočné pri smrti dieťaťa, môžeme na obrázku nad Sebikom vykračujúcim po chodníku vidieť nápis „chlapec, ktorý mohol žiť…
Elena
Fotografie sú z albumu rodiny, zverejnené s ich súhlasom.