.Vidieť naozaj znamená rozumieť.
A ja dnes viem, koľko odvahy a lásky je potrebné na ozajstný plač.
Plakať môžeme dvojako – plačeme kvôli sebe, lebo sme o niečo prišli, lebo sme utrpeli nejakú stratu, lebo nám niečo nevyšlo. Tak sebaľútostivo.
Alebo plačeme za tým, čo odchádza. Iba ten plač nás spája so svetom, uvedomujeme si ním dočasnosť všetkého. Ale ako hovorí Hellinger, ten plač je vyprevádzajúci a nechávame ním ísť odchádzajúceho tam, kam ho tiahne jeho osud. Tým plačom sa spájame s tým veľkým, čo bdie nad jeho i našim osudom. A iba ten plač môže odchádzajúci počuť. .
V jednej chvíli pochopíme, že viac ako odvaha s ktorou bojujeme, je odvaha lásky, s ktorou nechávame ísť…
Je veľa možných ciest, ktorými sa v živote môžeme vydať, ale iba jediná je pravá, tá v súlade s pohybmi ducha. No čím viac kráčame falošnými cestami, tým menej počujeme jej hlas…
Niet už lavičiek v parku, synček. A niet ani Teba.
Môj syn Maroško zomrel 29.3.2014 po závažnom pochybení lekárky revúckej nemocnice.
Elena