Záplavu aktuálnych správ o vojne na Ukrajine už väčšina z nás zrejme prestala čítať.
Nielen preto, že sa bojuje na viacerých miestach sveta – aj keď sa o tom toľko nepíše. Určite by sme sa zbláznili do mesiaca všetci, keby sme každý deň čítali detailné správy z každého miesta sveta, kde ľudia zažívajú vojnu.
Vojnové ukrajinské správy som prestala čítať – i pre otáznu pravdivosť niektorých, pre brutalitu popisov, a hlavne neužitočnosť. Myslím, že i keby sme čítali len o Ukrajine, aké hrôzy sa v ten deň stali, nijako by nám to neprospelo. Mimochodom, ani im.
Úprimne súcitím s každým, kto zažíva hrôzy vojny. Prianie mieru im posielam – a veľmi jasne si uvedomujem, kto mier nechce…
Pokušenie presunúť konštelačne utrpenie vojny od tých obyčajných trpiacich ľudí k tým, ktorí ju rozdúchavajú, už dnes nemám. Ty vieš, povedala som ticho Zámeru sveta. Naučila som sa vnímať proces a akceptovať ho. Uvedomila som si to, keď mi pred mesiacom Zámer sveta prisunul informáciu o jednej knihe – veľký krok, chápala som – a moja prekvapená otázka „a za čo?“ ho rozžiarila ešte viac. Už knihu mám dva týždne i doma, a len čo dokončím moje termínované povinnosti, budem ju čítať – povedala som. Dokážeš rešpektovať záväzky, priplával ku mne šepot Zámeru sveta v mojom z písania unavenom včerajšom nadráne. Viem že viem, zasyčala som nervózne, to predsa viem o sebe. Preto už chcem mať v mojej blízkosti iba ľudí, ktorí význam hlbokých záväzkov poznajú a rešpektujú. Celý deň ma postrkával – „no tak, zobuď sa, vykroč“. A dnes ráno mi prihral Zámer sveta myšlienku na facebooku, ktorá cinkla a zapadla do mojej skladačky. Schopnosť dívať sa očami orla pre mňa je veľkým darom, ku ktorému mám úctu, a dnešný príbeh o holubici a orlovi mi úlomok poznania k tomu priložil.
Myslím, že by bolo prospešnejšie ako tie popisy útokov písať o utečencoch u nás. Do Česka ich prišlo viac ako pol milióna, k nám okolo tristotisíc, takže na tisíc Slovákov pripadá okolo 40 Ukrajincov. Časť z nich sa ale vracia už domov, tak presné počty sú otázne.
Celý rad problémov sa objaví nepochybne – a bolo by dobré o nich otvorene diskutovať s verejnosťou. Čo to spraví so zdravotným systémom, toľko ľudí navyše a bez platieb za nich, a čo bude s bývaním a prácou…
Prišli „tí s tými drahými autami“ – tak u tých prichádzajúcich by som bola hodne opatrná a skutočne dôkladne by som preverila, čo sú zač.
U nás v okresnom meste, kde nemal žiadnu konkurenciu, balí po dlhých rokoch úspešného podnikania dva obchody Číňan a odchádza domov. Mne ako intuitívcovi zvoní pri uchu výstražný tón, lebo krajina z ktorej Číňania odídu, by mala uvažovať o dôvodoch. Zvláštne, že tak náhle odchádza…
Ale prišli z Ukrajiny aj obyčajní ľudia, a niektorí z nich skutočne i dych vojny zažili.
Bojovať sa dá všelijako – a vo chvíli krátkeho oddychu pri mojej v súčasnosti vyčerpávajúcej termínovanej práci-práci-práci som si prečítala radšej článok v Reflexe o štyroch Ukrajinkách, ktoré začali v bistre pracovať a o ich jedálničku, ktorý ponúkajú. Príde mi akosi dôveryhodnejší, ako tie bojové správy nekonečné. Lebo dôverne poznám, koľko úsilia stojí človeka obyčajný ľudský boj o každodenný život, jeho „normálnosť“ po nejakej ťažkej situácii, ktorú prežijeme.
Elena