Hladina jazera sa v lúčoch slnka zlatisto ligotala.
Vodný had vystrčil hlavu nad hladinu a vdychoval vzduch. Dívali sme sa na seba v tichom porozumení zázraku života. Po chvíli zmizol pod vodnú hladinu.
Vodný had mojej kamarátke Editke neprekážal. Zato medveďa, toho privolávala pri ceste lesom podchvíľou – v myšlienkách teda – uisťujúc sa nahlas, že či tu žiadne medvede určite nie sú. Ruiny domu sme potom objavili, a v nich sme si kamene našli – ten môj pripomínal medveďa spiaceho na skale. Nie, Editke som nepripomenula, že mne šaman kedysi predpovedal, že ma bude verne sprevádzať medveď, zjavne by jej to na pohode nepridalo…
Zlatá rybka, čuj môj hlas, vyjdi z vody, zjav sa zas… prezradila som zasa raz moju znalosť ruských rozprávok i snílkovskú vodnársku povahu súčasne. Na hladine sa ukázali kruhy.
Rozosmiali sme sa obe – pretože akých asi ľudí si za kamarátky vyberajú pochabí ľudia, ak nie rovnako pochabých?
Zlatá rybka, zlatá rybka, ukáž sa – privolávali sme ju.
Kruhov na vode pribudlo.
Zlatá rybka, no tak, zlatá rybka, prosím, prosím, ukáž sa nám – zvolala som ešte raz, kým vykročíme ďalej.
Náhle sa nad hladinu vyhodila ligotavá rybka.
Letela vzduchom vysoko za nášho nadšeného pokriku „rýchlo si niečo želajme.“
Aj sme si želali…
Ach, hej, po dlhšej dobe som aj stavala konštelačky, v prírode také intenzívne.Krajina sa v lúčoch slnka ligotala ako zlato.
Odškrtli sme si ďalší splnený sen s tým jazerom – už dlhšie sme ho chceli obe vidieť. A hoci cestu tam som odkrívala statočne, späť sme šli busom. Musím mať trpezlivosť s tou mojou nohou ešte nedoliečenou po úraze, skonštatovala som.
Zlaté lúče slnka na nás riadne dýchli, skonštatovali sme cestou busom – lebo pravú ruku sme mali obe sčervenenú…
A čo je nad zlato? To predsa viete, nie? Nad zlato sú dobré kamarátky – ktoré neodnesie čas…
Elena
Fotky sú moje, samozrejme, z dnešného výletu. A tu je vodný had, ktorého by ste aj videli, keby som mala lepší foťák v mobile…
