Alberto Villoldo hovoril vo včerajšom nadráne o našich tieňoch osobných a kolektívnych.
Pekný darček je to, ten jeho bezplatný trojdielny kurz, ďakujem – povedala som Zámeru sveta pred týždňom. Ako ponuka k platenému pokračovaniu iste. Tešila som sa, no v pokoji počúvať som nahrávku stihla až včera. Uvažovala som potom o tom,ako nás naše tiene vystavujú skúškam prostredníctvom pokušení.
Viete, pokušenia vyzerajú všelijako. Ponúkajú sa nám lákadlá v pestrom obale sladkých cukríkov robenia sa lepšími ako sme a predstierania, v lesku zlatých hviezdičiek výzoru, bohatstva, moci, postavenia v spoločnosti. Aj falošných príležitostí, ktoré sú odbočkami z pravej cesty. Vždy však je ich podstatou otázka Zámeru sveta – no tak, čo urobíš?
Aj mne ju v stredu dal Zámer sveta. Nahodil udičku v podobe zabudnutého súboru na starom USB kľúči – zazrela som po ňom nenadšene. Skutočne som bola presvedčená, že ten súbor som mala v jedinej verzii a vymazala som ho kedysi definitívne. Pocity reverzne vo mne plynú s homeopatikom a tak som zapochybovala, či homeopatikum spomienkovo či Zámer sveta ten súbor pritiahli. Tak či onak – dívala som sa na tváre pokecových šlápot z čias manželstva a ich diskusie naskladané v zabudnutom súbore zasa.
No tak, čo urobíš – pozrel sa Zámer sveta na mňa s očakávaním.
Nič, len to vymažem povedala som. Uvedomila som si, že ani jednu z tých žien by som nechcela poznať ako človeka, a to bolo všetko. Dokonca som si uvedomila, že s nimi súcitím – lebo ak má niekto taký mizerný život, že po večeroch trávi čas vypisovaním na Pokeci, skutočne si ho vylepšuje písaním so ženatým chlapom, s ohováraním jeho ženy a vyznávaním si „lásky“? Som hlúpa, že často súcitím i s ľuďmi, ktorí si to vôbec nezaslúžia, lebo si problémy vyrábajú sami.
Potom som dodala Zámeru sveta zamyslene. Myslíš, že má Pokec funkciu Pošli skupine? Vytvoríš skupinu Všetky moje pravé lásky a ťukneš, vetu pošleš všetkým naraz – predstav si, aká úspora času.
Rozosmiali sme sa.
A predstav si to zistenie, že si v takej skupine… dodala som.
Si náročná beštia, nemožno ťa kŕmiť klamstvami – chechtal sa Zámer sveta.
To vieš, sú pre mňa nestráviteľné – kývla som plecom – a môj vkus je odlišný od tých pokecových – pre mňa nie sú výnimoční chlapi, ktorí chcú byť výnimoční. Ak chápeš, čo je láska, vieš odlíšiť nepravých – je to v podstate jednoduché – ten kto ťa miluje, ťa neporovnáva s inými, ani ťa neposudzuje. Pravý chlap pre mňa je ako Buddhova opica – dokáže dobre vidieť, počuť i hovoriť. Vidieť ma srdcom, počuť moje mlčanie a hovoriť so mnou i bez slov. Dokáže odlíšiť a odmietnuť pokušenia. Akurát že nesedí ako tie Buddhove opice, ale vie stáť pri mne pevne.
Krajšiu definíciu dvojplameňa som ešte nepočul – zaševelil Zámer sveta.
Nepočul si ešte všeličo – dodala som tíško, lebo ma po tom pretínaní pút náhle zmáhali spomienky. Villoldo mi pomohol pochopiť, že na nás majú ľudia, ktorí nám ublížili, energetické prepojenie, aj ako ho treba preťať. A tak som to včera preťala. Pripomenulo mi to náhle rituál zomierania a znovuzrodenia, v ktorom som celé hodiny pracovala so spomienkami. Cítila som obrovskú únavu, zle sa mi dýchalo. Po tvári mi tiekli slzy, Zámer sveta ma rýchlo objal. Ako som to mohla prežiť, to všetko – povedala som mu. Čtttt, šepkal, už je dobre, konečne súcitíš so sebou.
Večer som počúvala to jeho druhé bonusové video, o úcte k predkom v ňom hovorí.
Zvláštny večer to bol – prestavením nábytku v spálni som posteľ dostala úplne k oknu a tak som sa večer dívala na oblaky plynúce tmavnúcou oblohou a vietor povievajúci konármi stromov nad bytovkou mi vial do tváre. Toto je presne to, čo chcem, povedala som si – výhľad na oblohu a vietor vanúci do tváre. Môžem si to užívať do začiatku vykurovacieho obdobia (ak nejaké začne), potom musím posteľ dať na pôvodné miesto. Šťastne som si lebedila v dychu vetra, putujúc nebom s oblakmi a dumala som o trangeneračnom posolstve.
Úcta k predkom nie je podľa mňa iba to, že vieme, ako sa volala babka a dedko. Je o úcte ku ich osudu, neraz ťažkému a ku všetkému, čo vybudovali. Mať nejakú spomienku – predmet po predkoch, rodostrom – to dnes robí veľa ľudí. No chýba nám úcta ku predkom v spoločnosti – likvidovanie sôch akoby zlikvidovalo minulosť. Zmizla, už jej niet. A to veru nie je pravda – mali by sme si ju pamätať a mať k nej úctu ako ku ceste, ktorej etapou prechádzali naši predkovia. Myslím, že túto spoločnosť ničí práve tá neúcta ku predkom. Vedela by som k tomu dodať ešte pár vecí, ale nechcem – nech proces beží takto.
A rovnako je to podľa mňa i s počasím – odráža to v nás prebiehajúce. Vykúpenie potravín do besných zásob, lebo korona – a mnohí pracujúci sme nemali nič, lebo cez deň vykúpili tovar, ktorý predavačky neodložili známym. Vykúpenie dreva, zásobovanie sa na zimu s povykovaním, ako sa zbaviť ruského plynu musíme – a čo po tom, že kvôli tomu „bytovkoví“ majú problémy. Sebecký, krátkoduchý pohľad po koniec nosa – lebo ak ostatní vykapú a vy prežijete, žili by ste v zúfalom svete.
Mňa Villoldo pritiahol ku pochopeniu dôležitosti poďakovať za skúsenosť – a aj to spraviť, aj keď sú niektoré z tých vecí ťažké a boľavé. Ale bez nich by sme nedošli do toho bodu cesty, v ktorom sme a nevnímali veci, ktoré teraz dokážeme vnímať. A tak som večer pozbierala zvyšok síl a prešla som si tým procesom. Nijaký pocit, ticho a prázdno nastalo, zrejme mi došli zvyšky síl.
Druidská brána – zašepkal mi Zámer sveta do zaspávania – a ja som vedela,čo tým chce povedať…
Elena