Možno si raz za čas každý z nás kladie otázku ako urobiť svet lepším.
Toto je pravá a jediná verzia sveta, bez ohľadu na to, koľko paralelných realít má – zasyčal Zámer sveta.
No pre jeho dobro môžeme i tak čosi urobiť, odpovedala som. Nerozhadzovať odpadky, pomáhať túlavým zvieratám, postaviť sa za pravdu.
Áno – už milšie povedal a dodal – páči sa mi krok dôvery aj tvoj spôsob hľadania – zasmial sa – kde sa dá niečo lepšie ukryť ako na očiach?
Iba ten, kto nás naozaj vidí, dokáže porozumieť, tak môžeme rozpoznať pravé – prikývla som. Toľko k názvu jedenástky.
Na úvod blogu prezradím, že tému dobra sveta občas riešim – spomenula som si na to pri čítaní článku
ktorý uvádza za posledné tri roky nárast detskej samovražednosti o 110 %.
Sme naozaj čoraz šťastnejší a lepšie žijúci, keď zomiera dobrovoľne vlastnou rukou čoraz viac detí?
Čo všetko zažívajú naše deti? Koľko z nich je vystavené nepriaznivým životným okolnostiam? Ak si myslíte, že ide len o chudobu a deti z osád, mýlite sa. Nepriaznivé životné okolnosti (ACE) sú pojem, ktorý zahrňuje rôzne negatívne faktory, pôsobiace na dieťa a zanechávajúce stopy na jeho telesnom, duševnom aj sociálnom zdraví celoživotne. Sú deti, ktoré zažívajú chudobu, hlad, násilie v rodine či škole, kyberšikanu, smrť blízkeho či jeho pokus o samovraždu, ale i psychiatrickú liečbu či väzbu rodiča, jeho nezamestnanosť či odchod za prácou mimo domova, sociálne odsúdenie rodiny, neveru a rozvod. Hŕbu bolesti, strachu, úzkosti. Koľko z tých vecí by deti nemuseli zažívať, keby dospelí boli naozaj dospelí, žili čestne a zodpovedne.
Moc by som priala všetkým deťom dobrý a láskavý svet…
Pred časom sme s mojim najstarším dieťaťom spoločne napísali prácu na výzvu jednej medzinárodnej konferencie „ako zanechať lepší svet tým po nás“. Uvažovali sme prečo v spoločnosti skôr pribúda zla – problémov a rôznych negatívnych javov – keď máme toľko prevencie rôzneho druhu, aj toľko odborníkov a vedeckých inštitúcií, snažiacich sa svet vylepšovať. Pripomenuli sme v tej práci popri inom aj Honzákove slová o terajšom stave spoločnosti a spôsobe jej života – a ja ich aj teraz spomeniem, lebo ich pokladám za výstižné – „prieči sa Matke prírode a psychiatrom zaisťuje dostatok pacientov aj do budúcnosti“.
Snažíme sa zlepšovať životné prostredie, a ako to dopadlo? Všade mikroplasty, antibiotiká aj v rybách v riekach, namiesto raja na Zemi. Snažíme sa vylepšovať náš život – a narastá chudoba aj násilie, pribúda psychických porúch, závislostí, samovrážd, depresií, upadá morálka. Zbavujeme sa rasového apartheidu, a namiesto neho nastoľujeme apartheid výzorový, vekový, majetkový, sociálny a už aj názorový.
Krucinál, už sa radšej nič nesnažte vylepšovať – chce sa človeku zakričať…
Zrejme to najlepšie, čo môžeme urobiť pre svet, podľa mňa je dopracovať sa ku vlastnej zrelosti, zodpovednosti, čestnosti a odvahe čeliť zlu tým, že nie sme ku jeho prejavom ľahostajní.
Elena