Búrka sa predvčerom v temnote nadrána náhlivo privalila. Dunenie hromov sa nieslo oblohou, blesky lietali všetkými smermi – zakaždým pri nich v búrke cítim hrôzu. Odrazu blesky a hromy ustali, tichom sa ozývali len kvapky dážďa. Ach, hej, niekedy sa tak búrka hrozivo privalí do našich životov – až máme pocit, ako by nastal koniec sveta. Veď aj nastal – koniec sveta toho dovtedy známeho – . a v jednej chvíli zostáva tichý dážď, zúrodňujúci zem, aby rástlo niečo nové. Strach vystrieda nádej…
Mám strach z bleskov, filmy takmer nepozerám, lebo pri mnohých slzím – no mám rada svoje nedokonalosti a okamihy svojej slabosti. Kým všetci hučia o sile a jej nadobúdaní, chcú byť silní a ešte silnejší, nemám potrebu a ani snahu byť silná. Možno preto, že spôsob, akým som kráčala životom, nespočíval v nedostatku sily, ale v nedostatku sebaúcty – v sebaobetavosti. Súcit s inými ale musíme oddeliť od zneužívania, čo pre mňa ako empatika nebolo celkom jednoduché. Dnes viem, že súcit nie je iba o láskavosti, a že niekedy je súcitnejšie povedať človeku „no tak, pohni sa“, ako mu ustavične pomáhať.
Zatiaľ určite netušíte, prečo som dnešný blog nazvala o strachu a nádeji. Je práve dnes 49 rokov od smrti človeka, ktorý tieto dva slová majstrovsky prepojil a spracoval – J. R. R. Tolkiena
Má špeciálnu poličku v mojom srdci tento pán – napriek tomu som nečítala ostatné jeho knihy okrem Hobbita a Pána prsteňov, akosi ma k nim neťahá. Vynára sa mi ale spomienka na chvíľu, keď som si cestou „z týždňovky“ domov pred rokmi kúpila knihu s podivným názvom Hobbit v popradskom kníhkupectve. Knihy často kupujem intuitívne, idem a natiahnem ruku, ktorá si ma privolá. Hobbita som začala vtedy čítať večer, a čítala som ho do rána. Pána prsteňov som po čase objavila v češtine a pridala do mojej naj… poličky.
Je tam Gandalf – belieť nie je jednoduchá cesta – mám preto úctu k jeho múdrosti, vychádza z prejdenia ťažkými časmi. Podľa neho temnotu môžu zadržať maličkosti – všedné skutky v našom živote v podobe láskavosti a súcitnosti. I podľa mňa zaberá viac na temnotu každodenné malé dobro ako jednorazové veľké hrdinské skutky. A tiež Gandalf hovorí, že nezmeníme celý svet, ale i tak by sme mali robiť pre dobro čo vládzeme – „vykoreňovať z polí zlo, aby tí po nás mohli siať na čistú pôdu“. NIe, nemám rada iba prizeračov.
Uvažovala som od rána, čo mi symbolizuje Gandalf zo všetkého najviac. To, aká je dôležitá pokora – obyčajnosť, aj pokojná a láskavá sila. Gandalf ju vyžaruje. Tí, ktorí chcú byť úžasní akýmkoľvek spôsobom – bohatí, úspešní, krásni, jednoducho skvelí, len prezrádzajú, že úžasní nie sú. Práve schopnosť byť obyčajný a pokojná, láskavá sila je pre mňa u človeka dôležitá.
A pred chvíľou sa mi na fb priplietol príspevok o mužskej sile, kde presne toto riešia. Ubližujú hysteroidní slabosi, tí konajú či komunikujú v podstate čitateľne. Stačí si prjsť trebárs diskusné príspevky a máte jasno podľa úrovne komunikácie. Zrelý chlap dokáže prejavovať neubližujúcu, pokojnú silu.
Znakom mužskej sily je práve pokojná láskavosť. Tak sa mi to prepojilo ako dieliky skladačky – mužská sila je o schopnosti neubližovať a schopnosti chrániť – nejde len o odvahu postaviť sa za dobrú vec, ale i o cestu bojovníka, Ako som vám prezradila v blogoch, môj záujem o bojové umenia má minuloživotový podklad, a tak vnímam filozofiu cesty bojovníka ointenzívne – bojovník nie je o agresívnej sile a schopnosti ublížiť, ale o schopnosti porozumieť. Svojho času Sun-c´, ktorý napísal knihu o umení vojny, vyhlásil, že najschopnejší bojovník vyhráva bez boja. Tak to je. Gandalf takú silu a schopnosť má.
Ach, veľká vďaka a spomienka patrí Tolkienovi za jeho čarokrásny príbeh. Ukázal vo svojej knihe nádherným spôsobom, aká je dôležitá nádej na vykročenie napriek strachu…
Elena