Záplava hrejivých slnečných lúčov. Priezračné horizonty hôr. Svetlotyrkysová obloha. Zlatisté listy pomaly kde-tu padajúce zo stromov. V zelenej tráve pod balkónom fialovejúce sa astry. Svet plný farieb. Dni ako včerajší si ukladáme do srdca, aby sme ich mohli vytiahnuť v tých časoch. keď metelica rozmetáva sneh priehrštiami bielobielym krajom a ľadový dych vetra nás mrazí do kostí. Hlbokú radosť a vďačnosť cítim za tento nádherný čas.
Mačky nadšene spali v teplom dni na balkóne, ja som čistila opratú rohožku od ich srsti, užívajúc si deň s nimi. Nič mimoriadne – žiadna záchrana sveta – len obyčajný deň, pokojne plynúci s každodennými povinnosťami. Sú dni, do ktorých sa musíme výkonovo oprieť, letiace upachteným tempom. A potom taký výkonový medzičas, v ktorom si užívame jeho pomalosť po kvapkách. Bezmyšlienkovite, nefilozoficky, meditujúc akurát tak o tom, či je na jablká v župane lepšie jablká krájať na kolieska podľa vzoru starej mamy pre pocit dodržania tradície, alebo na mesiačiky a la ja, čo je rýchlejšie a praktickejšie. O niečo neskôr, v hustnúcom podvečere, keď už jablká v župane rozvoňali byt vanilkovým cukrom, som si prečítala článok ako Slováci prechádzali okolo človeka s epizáchvatom
No čo už navykladáte ľuďom, aby neboli ľahostajní, keď ľahostajní sú.
Zvláštne nás formuje čas ako ľudské spoločenstvo. Kedysi dávno-dávno boli ľudia súdržní, lebo inak by neprežili. Dnes je to akési roztrieštené, s filozofiou mnohých získať pre seba čo najviac na úkor iných, a mnohí bez zábran prejdú popri niekom ležiacom bezmocne na zemi. A práve preto podľa mňa nás táto doba má doviesť ku pochopeniu toho, aká bola súdržnosť cenná – bude to neľahká cesta, no ak ňou dokážeme prejsť, budeme môcť oveľa lepšie čerpať z múdrosti minulosti.
Akosi scesty však smerujú v postoji ku minulosti podaktorí „aktivisti za budúcnosť“
Môže byť zdravý rast, ak odstrihneme svoje korene? Čo pozitívne je na nápade ničiť minulosť – umelecké diela – pod zámienkou boja za budúcnosť?
Mám úctu k minulosti, dedičstvu tých, ktorí tu boli pred nami – k ich osudom a odkazu. A mám rada ľudí starých čias – láskavých, s tradičnými hodnotami, spoľahlivých. Kedysi som aj napísala v blogu, že v reči kvetov by to boli sedmokrásky. Iste, mám rada kapucínky a krásky, oboje sú moje naj…, aj nocovky, púpavy, slnečnice a maky, kosatce, prvosienky, no uvedomujem si jedinečnosť sedmokrások. Až keď sa im prizriete pozorne, vidíte Ich nežnú farebnosť – žltá, biela a paleta ružových odtieňov. Práve takých ľudí mám rada, nie vyzývavo hlučných a predvádzajúcich sa, ale nevyumelkovaných, krehko pôvabných. Kvitnú od skorého začiatku roku celoročne, zdanlivo nenápadné a krehké, no vytrvalé.
Symbolizujú presne vlastnosti, ktoré si dnes cením u ľudí najviac.
Krehkosť – schopnosť uchovať si čistú dušu – spája pre mňa detskú radostnosť, hlbokú súcitnosť, nevulgárnosť – nemám rada vulgárne vtipy, a nadávky používam iba keď som naozaj nahnevaná, a aj nezištnosť k nej patrí.
Obyčajnosť – veľa ľudí chce byť výnimočnými, lebo nie sú. Obyčajnosť je pre mňa vyššia forma jedinečnosti, aj schopnosť tešiť sa z maličkostí a vnímať zázračno v každodennosti.
Spoľahlivosť – lebo za ňou je pochopenie, čo znamenajú ťažké časy, a a aké je cenné byť spoľahlivý, je v nej aj vnútorná odvaha stáť za niečím pevne.
Ach, áno, aj dnešok je slnkom prežiarený. Bezoblačná obloha sa tiahne k priezračným horizontom, a moje kapucínky kvitnú v kvetináči na balkóne, akoby sa čas zastavil.
Elena