Že vám sa to nemôže podariť – dostať sa do siene slávy? Ale čoby nie.
A do akej perfektnej. Dokonca zlatým písmom vytesané môže byť vaše meno v nej.
Príspevok popradského ozetka Sasacentrum som objavila v Startlabe – pobavil ma i dojal.
Na Slovensku je odborných terapeutických centier pre deti s autizmom a inými hendikepmi naozaj žalostne málo, prisvedčila som príspevku. A pritom detí so špeciálnymi potrebami neustále pribúda, to je fakt. Ľudia si často neuvedomujú, aká náročná životná situácia je to pre rodinu – náhle a trvale. Ak požičiavajú rodinám i pomôcky, tak to treba tým zlatým písmom v sieni slávy napísať ich mená, skonštatovala som.
Krásna koincidencia, lebo jedenástka je moje číslo, ktoré ma sprevádza životom v rôznych situáciách – a im presne 11 dní ešte zostáva, aby pomocou projektu v Startlabe nazbierali potrebnú sumu na výmenu kotla.
Mám rada ľudí so zmyslom pre humor, a dostal ma ich výrok Tak ako v triedach škôl visí Zuzana, môže Tvoje meno visieť v našej sieni slávy…
Uvažovala som potom o tom, ako niektorí ľudia nemilobohu plýtvajú peniazmi a pretŕčajú sa so superluxusnými značkami – nehorázne drahými šatami, kabelkami či inými krámami, ktoré by pokojne mohli kúpiť v obyčajnej lacnej verzii a ušetrené peniaze dať radšej na pomoc tým, ktorí to naozaj potrebujú. Lebo tisícpäťsto eur dnes vôbec nie je veľa, ale pritom sú ľudia, ktorým úplne môžu zmeniť život.
Moje najstaršie dieťa raz napísalo úžasný humoristický príbeh do akejsi súťaže o tom, ako by to vyzeralo, keby sme zbohatli. Akože robila anketu v rodine, čo by bolo, keby sme zbohatli – napríklad výhrou v športke, ktorú sme nepodávali. A vysvitlo, že druhá z dcér by chcela nové topánky a tretia koňa – ale kam by sme ho asi tak dali v bytovke, pod schody? A tak by sme museli kúpiť dom. Ja som chcela záhradu – a dieťa to dotiahlo k úvahe, že keďže chodím do práce skoro ráno a často sa vraciam až večer, museli by mi v tej záhrade pomáhať lopotiť ony. Alebo by sme mali toľko peňazí, že by sme najali sluhov, a potom postavili vysoký plot, aby nás niekto neokradol a ten by nás odizoloval od obyčajného života a tak ďalej. Príbeh končil tým, že ako dobre, že sme žiadne peniaze nevyhrali. A že by sme obetovali všetky peniaze sveta, aby bol Maroško zdravý…
Neviem, či o nás vypovedá viac to, ako sa správame. keď nemáme peniaze, alebo to, ako sa správame pri ich nadbytku. Kedy je ťažšie udržať si takú osobnú hranicu pokory a zdravého rozumu, zrejme je to ľahšie v situácii, kedy peniaze nemáme. Lebo tam sa prispôsobujeme situácii. Ak peňazí máte kopu, musíte voliť, či začnete hrať hru na luxus a predvádzate sa ním, alebo zostanete pri zemi a svoje kvality vidíte inde ako v bohatstve. Zrejme je užitočné občas pouvažovať, ako by zmenilo môj život keby som mal veľa peňazí – či by ste si chceli len užívať, alebo robiť pomocou nich niečo zmysluplné…
Elena