No čím krajším môžem zakončiť túto jedenástku blogov, ako Dráčikom?
Spomienkou na tie dni, keď som z akejkoľvek cesty do mesta bežala do Dráčika – môj syn zakaždým oveľa väčšiu radosť ako zo samotnej hračky mal z katalógu Dráčik. Vliekla som ich niekoľko a vyťahovali sme ich po jednom z poličky, keď ten prvý sa rozpadal, nahradil sa ďalším. Lebo Maroško nosil ten katalóg so sebou všade, na prechádzku, aj do vane či v lete do bazénika pod bytovku.
Po Maroškovej smrti som ešte raz doniesla katalog Dráčik a položila som ho k jeho klavírikom v obývačke, ale bolo to zničujúce. Opakovane som sa zarazila na schodoch, bežiac na bus do práce v skorom ráne, že som zabudla pre syna vybrať ohriať jogurt z chladničky, kým vstane s otcom. Šla som ulicou Revúcej a v mestskom rozhlase v rámci oznamu správy občanom začali hrať pieseň Hallelujah, pri ktorej brali v krematóriu truhlu s mojim dieťaťom.definitívne preč a po tvári mi tiekli slzy.
Všetky tie stereotypy, ktoré nedokážete iba tak pustiť náhle a režú vám srdce na kusy.
Viete, sú chvíle, keď si uvedomujem, ako správne si vedel vyberať môj syn
https://www.hlavnydennik.sk/2023/03/19/dracik-bez-zbytocnych-skrupul-dodavka-migov-truhiel-a-pilotov
Elena