V tichu večera niekedy len tak sedíme a dívame sa na deň, ktorý práve odchádza.
Ako ja včera – s horúcim kakaom, ktoré je môj druhý najobľúbenejší nápoj, hneď za hruškovým džúsom. S horúcou večerou – ak máte radi zeleninové jedlá, tak pečenú papriku so zapečeným taveným syrom a ajvarom, posypanú zelenou cibuľkou, by ste určite mali vyskúšať, je to rýchle a skvelé jedlo.
A so smiechom nad ďalšou v rade úžasných kníh Johna Moora. Tento raz o Karolíne, ktorá bozkávala žaby, aby našla zakliateho krásneho princa, za ktorého sa potom vydá. Tá stratégia jej aj vyšla a princa odčarovala od kliatby žabej podoby.
Ibaže to malo zádrhel – princ podľa nej nebol krásny, lebo nebol vysoký a svalnatý, a navyše nebol ani bohatý. Určite by som jej poradila, aby sa starala radšej o to, či je princ spoľahlivý, a bude pri nej v živote stáť pevne v zlých časoch. Ale raďte takej trúbe, ktorá zháňa princa peknučkého ako obrázok. Múdrieme životnými skúsenosťami, a tak až časom dokráčame ku pochopeniu, že namiesto výšky a svalov máme posudzovať čestnosť a láskavé srdce, Ani bohatstvo nie je tým pravým kritériom, za ktorým by sme sa mali hnať – ja by som určite uprednostnila chlieb s maslom a paradajkou s človekom, ktorý sa ku mne správa s úctou, pred lukratívnou večerou s arogantným a sebeckým primitívom.
Dej knihy plynul a ja som uvažovala, ako nedokážeme niekedy rozlíšiť pravé a nepravé. Koľko ľudí sa prevláča vzťahmi ako sadou hracích kariet – ááá, vytiahneme ďalšiu – túto, alebo túto, alebo hentú, alebo azda tamtú – no čo, vyjde to tento raz, bude to eso? Či nebodaj viacero naraz. Som rozhodne za inú vzťahovú stratégiu.
Vrátila som sa v myšlienkach ku štvrtkovému vraniemu blogu – bol to dôležitý úlomok poznania – iba srdce, ktoré sa nezmenilo za tisíc rokov, je to pravé. Iba také dokáže stáť pevne. A zaujímavé indície mi k tomu úlomku poznania prichádzajú. Pravosť je schopnosť chápať jedinečnosť. Pravosť je schopnosť rozoznať správnu cestu. Pravosť je schopnosť poznať správny spôsob vykročenia ňou.
Je zvláštne, ako Zámer sveta krôčik za krôčikom tká príbehy – napísala som v tom blogu, Aj príbeh v knihe odhalil postupne, že na výpravy posielal kráľ najmladšieho syna nie preto, že by ho nemal rád. Hrdinom sa môže stať len ten, kto má potenciál byť hrdinom. Potvrdil sa zasa raz i moje poznanie, že moc v rukách si najmenej zaslúži ten, kto po nej túži.
Ale aj Karolína v knihe Johna Moora sa nakoniec ukázala ako nie až taká hlupaňa. Ako to už v rozprávkach býva, končilo všetko šťastne. V takých chvíľach si uvedomujem, ako to má Zámer sveta všetko dobre naplánované…
Elena