Slnečné lúče prichádzajúce po temnote noci. Zlátia svet a dávajú mu hrejivé objatie, prijímam ho s vďakou.
Mimoriadne temná bola dnešná noc. Vietor za oknom v nej hučal šialene, akoby sa ňou hnalo tisíc čertov.
Rev vetra kontrastoval podivne s tichom v mojom vnútri.
Žiadne slzy ani slová, len obrazy mihajúce sa pred vnútorným zrakom – spomienky na cestu, ktorou som prešla počas desaťročia.
Práve dnes je desať rokov odo dňa, kedy pre závažné pochybenie lekárky zomrel môj jediný syn Maroško.
Po desaťročnej ceste sa v tejto chvíli s láskou dívam na jeho fotku, visiacu na stene. Patríš k nám, synček – a na tom sa nikdy nič nezmení. Pre každú mamu je najúžasnejšie to jej dieťa – a ja v tejto chvíli cítim vďačnosť za to, že si mojim synom.
Vďačnosť cítim aj za tú cestu desiatich rokov – na ktorej som popri zopár špinách, snažiacich sa cestu za spravodlivosťou pokriviť, stretla aj kopu úžasných ľudí. Ľudí odvážne bojujúcich za spravodlivosť pre svoje deti či partnerov, ktorí zomreli pre pochybenie lekárov. Ale aj ľudí, ktorí ma na mojej ceste podporili svojimi slovami, svojim záujmom a dodávali mi tým nádej, že svet je dobré miesto pre život.
Nemôžem povedať, že kráčam tou desaťročnou cestou bez syna, lebo dnes viem, že smrťou nič nekončí. A cítim hlbokú vďačnosť za inšpiratívnu myšlienku, vďaka ktorej dnes nie je môj syn priviazaný k jednému miestu a jednému hrobu – a je slobodný.
Mení nás cesta, ktorou kráčame, aj životné skúsenosti, ktoré prežijeme. Dnes chápem pravdivosť slov, že naša bolesť je našim najväčším učiteľom. Nie som tá, ktorou som bola na začiatku tej cesty – dnes viem, že nie všetci ľudia sú čestní a mám jasné hranice. Do môjho sveta možno vkročiť iba úprimne, alebo nijako.
Dnes naozaj začnem čítať tú tvoju knihu, povedala som tíško Zámeru sveta…
Elena