Uff, dopísané – teda, môj blog ešte definitívne nie, ale konečne som dopracovala moju prácu na jednu medzinárodnú konferenciu. Téma – odpúšťanie a obete trestných činov.
Popisovala som v nej postavenie obetí trestných činov v súčasnej slovenskej spoločnosti. A zrejme nielen v slovenskej spoločnosti – keďže včera sa médiami prehnala správa, že na medzinárodnom súde uspel Breivik proti Nórsku za „porušovanie jeho ľudských práv, pretože sa nemôže stretávať s ďalšími extrémistami“ a tiež, za to, že „hoci má na izbe televízor i súkromnú posilňovňu, aj PlayStation, nemá najnovší model“, takže podľa názoru medzinárodného súdu vrah 77 ľudí Breivik je tým diskriminovaný.
Nesúhlasím s takýmto ochranárskym prístupom voči páchateľom závažných trestných činov. Môj osobný názor je, že človek by mal mať priznané ľudské práva úmerne tomu, koľko vlastných ľudských povinností rešpektuje a plní on sám.
Aká úžasná synchronicita – osud mi prihral túto správu včera večer, na poslednú chvíľu, aby som ju do rána stihla zapracovať do mojej práce, ktorú dnes musím odoslať.
A keďže medzinárodný súd priznal odškodnenie za porušenie práv Breivikovi, obete trestných činov zo Slovenska s poukázaním na zúfalú situáciu, akej ich Slovenská republika pri riešení transgresie a jej následkov vystavuje, tam isto tiež nájdu pochopenie…
Aké je postavenie obetí trestných činov na Slovensku?
Oveľa horšie ako postavenie páchateľa.
V prvom rade – je to reakcia okolia.
Ľudia často reagujú na to, čo sa obetiam stalo, úplne nemiestne. Odborníci hovoria o ich očierňovaní, nerešpektovaní súkromia, prenášaní viny na obeť, poškodzovaní jej dobrého mena, či bagatelizovaní ujmy – ide najmä o ignorovanie psychickej a morálnej ujmy.
My sme sa dočkali každej z tých reakcií,
napríklad
V druhom rade – je to nesprávny postup štátnych orgánov.
U obetí nejde iba o prvotnú stratu kontroly – t. j. o samotný trestný čin, ktorý závažným spôsobom zasiahne do ich života. Ale aj o celý rad následných situácií, ktorým sú vystavené – odborníci hovoria až o druhotnej strate kontroly a sekundárnej viktimizácii a retraumatizácii. Čo k nej patrí?
My sme sa dočkali:
V dôsledku takýchto postupov inštitúcií, určených pôvodne na pomoc obetiam, dochádza ku kumulácii traumy, čo blokuje u obetí nutnú fázu vyrovnávania sa so stresom, vzniká prelomenie psychickej integrity obete a následné zdanlivo nepochopiteľné zhoršenie jej duševného stavu.
V takej situácii dlhodobo nie je možný proces úzdravy obetí – prehlbujú sa ich ťažkosti v dôsledku prístupu spoločnosti k nim.
A nie je možný ani proces odpúšťania vinníkovi zo strany obetí, ktorý by zvýšil subjektívnu pohodu a ochránil zdravie obetí v situácii závažnej traumy – pretože v dôsledku nových a nových prekážok je obeť na Slovensku opakovane retraumatizovaná a tým v procese odpúšťania brzdená, namiesto podpory takéhoto procesu zo strany spoločnosti a jej inštitúcií, pôvodne určených na ochranu obetí trestných činov.
V treťom rade – je to nesprávny postup spoločnosti, médií, ale aj podaktorých odborníkov v oblasti práva, ale o tom viac v budúcom článku môjho blogu.
Elena K. Ištvánová Predná Hora, 21.4.2016