Živé bytosti majú veľa spoločného. Problémy, pocity, výzvy – píše sa v knihe Posvätný kruh života, Cesta bizóna, ponúka pohľad na životnú cestu a jej podoby. Konečne som sa k nej dostala.
Indiánska filozofia mi je blízka oddávna…
Nielen pre jej hlbokú ľudskosť ju mám rada, ale aj pre jej prirodzenosť, pretože nevychádza z falošnej dokonalosti, ale z pokorného kráčania životom so svojimi chybami. Prvé a jedny z mála príspevkov ponechaných dlhodobo na mojom fb sú práve indiánske myšlienky. Písala som o tom opakovane, napríklad tu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2020/05/08/krvou-srdca-2-mudrost-indianov/
Indiánsku báseň mám na facebooku už roky, napísala som v tom blogu. „Chci vědět, co tě podrží zevnitř, když už se všechno ostatní zřítilo…“ hovorí tá báseň. To je fakt, presne to by som chcela vedieť o človeku, ktorému by som dôverovala.
V inom z mojich blogov som dala link na video, kde je ich pohľad na náš spôsob života a našu kultúru, a je pre mňa moc poučný ten stret kultúr
https://www.youtube.com/watch?v=OdZ2QU1hkPU
Zvláštne, že ma dnes večer zasa raz Zámer sveta ťahá silne v úvahách tým smerom. Nebudem klamať, vôbec ma po včerajšku nemusí ťahať, som hlboko pokojná a poddajná. V konštelačke môj veľký projekt prišiel ku mne a dotkol sa ma, a veci sa poskladali správnym spôsobom samé a neuveriteľne rýchlo. Cítila som, že všetko je tak ako má byť, na svojom pravom mieste, je to úžasný pocit, taká naplnená hlboká predurčenosť, aj v tejto chvíli cítim to vnútorné biele svetlo. A tak vedenie Zámeru sveta nie je ťahaním, len ľahkým pokývaním prstu „no pod“.
O kadečom so mnou tá kniha hovorí. Zmeníš svoje indiánske meno z Tá, ktorá sa bojí zmeny na Tá, ktorá rozoberie kus múru? – doťahoval ma Zámer sveta.
Hm, ale len pre človeka s veľmi dlhým indiánskym menom, bola moja odpoveď – a ešte teraz počujem jeho tichý smiech…
Elena