Samovraždy na železnici. Desivý fenomén modernej spoločnosti.
Už len správa o nich nás zasiahne. Nie to ešte aby to bol niekto známy.
Málokto však uvažuje o tom, ako sa v tej situácii cíti rušňovodič.
Človek sa postaví na koľajnice a rušňovodič už nedokáže urobiť nič, len bezmocne brzdiac pokračovať vlakom dopredu. Hoci vie, že vzdialenosť na ubrzdenie je prikrátka. Niektorí z nich zažili túto desivú skúsenosť opakovane. Článok v linku o tom píše
Je to i pre rušňovodiča hrozný zážitok. A človek po ňom musí znovu ísť do tej istej práce. A viesť vlak tým istým miestom.
Ako to dokážu zvládnuť?
Samovraždy vždy zasiahnu a poznačia aj ich – aj keď ide o úplne neznámych ľudí.
Vidieť ako sa blížite k tomu človeku, a už nemôžete urobiť nič – nepochybne je zúfalý ten pocit bezmocnosti.
Teraz plánujú železnice na miesta, kde sa samovraždy často odohrávajú, vyvesiť číslo na krízovú linku pomoci.
Ako taký posledný prst, ktorého by sa mohli chytiť tí, ktorí kráčajú na koľajnice s úmyslom sa zabiť.
A je ich akosi viac, v tomto roku ich bolo už o vyše 20 viac ako v roku minulom. Bezmála dvesto životov, bezmála dvesto ľudí, ktorí tu už nie sú a zanechali po sebe iba bolesť blízkych a ich nekonečné otázky, prečo sa to stalo a či nemohli aj oni sami urobiť niečo viac. A to ešte nie je koniec roka.
Samovrážd u nás pribúda. Prečo nie sme šťastní, keď sa máme tak fajn?
Žeby sme budovali tú krajinu, v ktorej budú ľudia radi zomierať, ako to svojho času do vízie našej budúcnosti naniesla prezidentka?
Čo sa to deje?
Strácame dôveru v budúcnosť. Iba svoju vlastnú, ale tak širšie?
Exupéryho slová z Citadely sa mi teraz vynorili, že keď zomiera ríša, spoznáme to podľa toho, že v ňu ľudia prestávajú veriť…
Dôvera je zásadná vec.
V mojich blogoch som o tom pred časom písala
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2016/09/18/v-mojom-srdci-7-5-veci-ktorym-v-zivote-verim/
či tu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2017/03/11/cakanie-9-otazka-bez-odpovede/
Možno by sme mali mať ministerstvo šťastia.
Vlastne ho aj máme, len o ňom málokto vie. Vytvoril ho Synek, náš minister šťastia – ten pán vie nazvať veci pravým menom a nerozpakuje sa tak urobiť
http://www.ministerstvostastia.sk/co-keby-alebo-o-najsmutnejsom-zo-vsetkych-slov
Na úvod pár faktov z reprezentatívnych výskumov : 86 % dospelej populácie považuje tento štát za bezcharakterný. 90% nepozná víziu Slovenska. Len 7% dospelej populácie pociťuje subjektívny pocit šťastia (výskum: Anatómia štastia na Slovensku). Takmer 70% považuje naše mocenské elity za zbabelcov (výskum: Anatómia hrdinstva na Slovensku). 17 % vidí priamy súvis medzi kvalitou dosiahnutého vzdelania a kvalitou vlastného života (výskum: Anatómia postojov k vzdelaniu).
Veľmi sa mi páči jeho motto Aj slová sú činy. Aj mlčanie je lož.
A v záhlaví citát Lincolna o tom, že niektorých môžete klamať stále, všetkých chvíľu, ale nie všetkých stále.
No čo poviete, možno by sme mali mať ministerstvo šťastia…
Elena
K diskusii: Aj keď je prítomnosť zlá, človek s dôverou v budúcnosť si povie, že bude lepšie. Podľa mňa človek v situácii samovraždy neverí budúcnosti.