otvorene

Nejdem písať o korone, čo ste – to by som písala o tom, ako sa prevalila tá hromadná lyžovačka lekárov z celého Slovenska organizovaná farmafirmou. A ak niekto verí, že to firma robila ako charitu bez očakávania predpisu jej výrobkov lekármi, tak mu ani IQ nemusím merať. Myslím, že takéto benefity dávať aj prijímať by malo byť trestné – a tak čakám, kedy na to zareagujú príslušné štátne orgány. O inej téme tento blog bude, ten zrejmeniečínskyaleeštestáleneviemčí vírus tam je len okrajovo  (v jeho prirodzenosť neverím, príliš rýchlo reagovali v médiách akože vedecké ohlasy, som za medzinárodný tím odborníkov, ktorý preverí jeho pôvod vyšetrovaním- aj za stíhanie vinníka pred medzinárodným tribunálom, ak jeho základ je umelý).  .

Už tri dni sa mi sypú koincidencie vo vzťahu práve k tejto téme, aj dnes mi vynorila pri čítaní knihy a hovorila o tom, že pri každej skúške môže byť smrť reálna, spojená s chorobou, nehodou, ohrozením života, či symbolická, prepojená so hlbokou stratou, pri ktorej zomiera kus z nás. O premenách na hranici smrti preto napíšem niečo v tejto chvíli.

Hranica smrti…

Keď som vykročila na šamanskú cestu, ako jedna z prvých vecí, na ktorú som narazila, bolo poznanie, že na tej ceste človek prechádza hranicou smrti, aby na ňu mohol skutočne vykročiť – niečo v štýle „musíte zomrieť, aby ste sa mohli narodiť“. A postupne mi prichádzajú informácie, pomáhajúce uvedomiť si, aká je to sila, taká zmena a  a ako veci v našich životoch menia svoje miesto vďaka tomu, Nie je to pravdaže len o šamanskej ceste, tou nejde každý, ale celkovo o ceste zmeny v živote. Dych smrti nás vedie ku prehodnoteniu doterajších hodnôt radikálnym spôsobom.

Uvedomme si trebárs, ako táto doteraz ešte len malá situácia zmenila niektorých Slovákov – začali šiť rúška, podaktorí aj zadarmo. Začali piecť chlieb a deliť sa s receptmi naň. Začali vidieť iných – myslia s vďakou na smetiarov, predavačky, zásobovačov a celý rad ďalších, ktorí sa starajú o každodenný chod nášho života. Vidia i seniorov ohľaduplnejšie podaktorí, dokonca i prácu učiteľov s 30 deťmi v triede už nepokladajú za prácu snov po pár dňoch doma s vlastnými deťmi. Začali uvažovať sami, čo môžu počas dňa robiť, ak si bezmyšlienkovite nesadnú kdesi v kaviarni či pred TV. Hodnotový posun – cena zdravia, života, rodiny, opory spoločenstva ako komunity, cennosti či bezcennosti kadečoho. A pravdaže, niektorí stále porušujú požiadavku byť doma a konať zodpovedne, nastavujú tak tvár poznaniu, v akej neúcte majú oni sami život seba samých aj iných ľudí.

Skôr či neskôr nás realita prefacká ešte viac – lebo spoločnosť bude čeliť tomu, na čo som poukázala v troch blogoch o pandémii, povinným prácam. Malo by to byť čím skôr, lebo potravinovú sebestačnosť treba začať rozvíjať, aj rozvoj potravín namiesto brúzdania obchodmi. Konečne som zachytila úvahu na túto tému v blogu akéhosi pána v SME včera, no trochu ma rozosmiala – lebo staval riadenie tohto procesu na armáde. Ale však na to máme v čase mieru inštitúciu zvaná Civilná obrana. Opakovane poukazujem na jej potrebu prebrať sa, informovať občanov o tom, ako by prebiehal život v lokalite pri uzavretí dediny či mesta v dôsledku vyššieho počtu infikovaných. Informovaní ľudia sú pokojnejší i v náročnej situácii. A tiež treba verejnosti ujasniť, čo by bolo potrebné organizovať, čo by ľudia mali zaistiť. Lebo netreba, aby úradníci sedeli všetci v úradoch, sudcovia na súdoch, a učitelia posielali každú hodinu úlohy deťom cez internet (však koľko detí nemá internet -a podaktoré ani elektriku doma, a je otázne, či ju budeme mať my všetci trvale).

Môj realistický odhad je, že situácia by kvôli bezpečnosti zvládnutia korony mala takto trvať do septembra.

Nechcem  analyzovať situáciu ďalej, jej riadenie pokladám za zlé – karanténne byty treba nutne označiť, treba zaistiť rúška pre starých a osamelých ľudí, zaviesť zvýšenú ochranu nielen seniorov, ale aj chronických pacientov. A nákupy zaistiť len cez dovoz potravín na zoznam, ktorý zaistia samosprávy. Povinné práce budú skrátka nevyhnutné – a v rámci zavretia fabrík možno v nich ľudí využiť na poľnohospodárstvo, chov a pestovanie, zvýšenie sebestačnosti v potravinách. Teraz je na to správny čas i priestor..

A hej, Pellegrini sa zachoval pred odchodom ako chlap a štátnik. Má moju úctu. Napriek mnohým výhradám voči krokom vlády a  celkovému nezvládnutiu situácie (mala byť vyhlásená skôr  ako riziková, s tvrdou karanténou prichádzajúcim aj chorým) toto treba povedať objektívne  – konečne tu slovenský národ mal štátnika. Uvidíme, ako sa zachová užpremiér Matovič, po jeho na ženu prevedenom majetku a slzavom televíznom úvode som skeptická.

.

A poďme ku ťažkým životným situáciám všeobecne.

Sú životné skúšky, ktoré sú silné – mohla by som použiť i slovo tvrdé, veľké, kruté. Nejde len o stratu, ale i o jej spôsob – o tom napíšem viac dnes večer. Teraz sa vrátim k úvahe, či je zmena nastolená takou situáciou trvalá.

Sú situácie zmeny nás samých malé – ako to, že som dokázala s deťmi poskladať tri skrine a tri postele – pribudne sebavedomie v tejto oblasti domácich prác, aj skúsenosť. No dve veľké skrine na chodbe sme už skladať nezvládli, to museli nastúpiť profíci. Takéto situácie nám pomáhajú aj realisticky odhadnúť vlastné sily, nepreceňovať ich. Ale to nie sú zásadné životné skúšky.

Dokonca ani pandémia zásadnou životnou skúškou pre mnohých byť nemusí. Možno po odoznení pandémie sa niektorí vrátia nadšene k pôvodnému štýlu života, no aspoň čosi v nich zostane ako skúsenosť. Mnohým ľuďom však táto situácia dáva šancu na trvalú zmenu svojho života ku vyššej kvalite.

Niektoré životné skúšky sú však také prelomové, že podľa mňa menia náš život navždy – už sa po nich nevrátiš do pôvodného bodu, Je to ťažká životná kríza, strata niečoho či niekoho pre nás významného, prihlboké zranenie, čo nás takto posunie na životnej ceste. Možno sa tomu hovorí aj „prešiel ohňom“?Je to ako meč, ktorý sa v ohni zakalí, a získa tým novú kvalitu, zostane potom pevný a pružný zároveň. V takých situáciách v nás zomrie to staré Ja, minimálne veľká časť z neho – a sme iní. Zmenil sa náš dovtedajší obraz o sebe samých, aj o svete. Nejde o to, že dokážeme byť iní, jednoducho sme iní.

Niekedy je to zvláštne transcendentálna skúsenosť, ktorá posunie perspektívu nášho pohľadu na život a to, čo je v ňom pre nás cenné, – trebárs aj let do vesmíru takou skúsenosťou môže byť. To nežartujem ak poznáte osudy 12 amerických kozmonautov, dáte mi za pravdu. Všetci  – okrem jedného, ktorý relatívne zostal vo fachu a stal sa úspešný v leteckom priemysle, sa psychicky zmenili – jeden mal opletačky s políciou, druhý založil náboženskú sektu, tretí odišiel meditovať do hôr…,  Zvláštne, však? Taký kozmonaut musí byť psychicky hodne odolný človek, ktorého nemožno len tak vyviesť z rovnováhy – špeciálne ich vyberajú a navyše ešte aj špeciálne trénujú. A tak ich to zmenilo.

Nuž čo potom u nás, bežných ľudí, v situácii životných tragédií a strát. Každý z nás životnú stratu pozná – otriasa našim známym svetom. Zažila som smrť môjho syna zavinenú lekárkou, aj následnú neveru manžela po 26 rokoch. Ako ma to zmenilo? Viac úcty, vďačnosti u pokory prišlo, vážim si život, mám vďaku za všetko v živote. A mám pevnú hranicu, že môj svet je len pre čestných a spoľahlivých. Nejde len o chlapa, ktorému by som urobila miesto v mojom živote, ale o ľudí celkovo. Žena vláčiaca sa so ženatým chlapom je podľa mňa schopná urobiť komukoľvek akúkoľvek nečestnosť. Dnes chápem, že určité správanie nie je o ľudskej chybe, ale o poruche charakteru a svedomia. A viem, že dôvera patrí len dôveryhodným.

Ako sa to stalo…

V knihe Všichni draci mého života sa píše presne o takýchto útrapách zachránených – že jednotlivci sa menia. Otec ľavicovo orientovaný humanista po atentáte na ulici,pri ktorom zrania jeho dcéru, zrazu zmení prudko názor na trest smrti. *Alebo človek po prekonaní ťažkej choroby, dovtedy workoholik, zrazu si začne užívať život.

To, čo nás v životnej skúške „zakalí“, sú podľa mňa aj okolnosti tej situácie. V už vyššie spomenutej knihe Všichni draci mého života o tom s pokorou hovorí žena, ktorej zomreli obe dcérky pri autonehode zavinenej mladým opitým šoférom – že jej bolesť je veľká, no „iba sa to stalo“ a nikdy by si svoju bolesť nedovolila porovnávať s bolesťou človeka, ktoré mu dieťa niekto zabil úmyselne, utýral ho. . 

Spôsob, akým sa niečo stane, môže byť preto významným faktorom toho, ako na situáciu reagujeme, ako nás zmení a ako ju zvládneme.

Záverom…

Životné skúšky sú skrátka lekciou o úcte ku životným hodnotám – vďačnosti, úcte a pokore..

Učia nás byť pravdivými.

Elena  21.3.2020