Slnečným predpoludním kráčala víla vážka lúkou. Padáčiky púpav sa vznášali popri nej, povievajúcim vetrom nesené ďalej, ďalej, a ešte ďalej. Budeže to zlatých púpavienkových slniečok budúci rok, rozžiaria lúku. Víla vážka občas ťukla do podaktorej z odkvitnutých púpav, biele padáčiky z nej dychtivo vyrazili s vetrom o závod. Niektoré z nich […]

Víla vážka sedela pri studničke, ktorá ponúkala chladivú vodu na kraji lesa. Sedela so sklonenou hlavou v tichu prichádzajúceho svitania. Dívala sa na jej čistú a priezračnú hladinu, na ktorej prvé lúče vychádzajúceho slnka vyčarili nežné ligotavé záblesky. „Vidím ťa, studnička“ nežne sa dotkla prstami ligotavej hladiny, usmiala sa „naozaj ťa vidím“. […]

Svitalo, lúče slnka postupne presvetľovali oblohu plnú temnoty. Z jej obrysov sa na horizonte vynárali oblaky, brieždením sfarbené do sýtozlata. Slnko sa predieralo v pribúdajúcom jase skorého rána nad horizont hŕbou ružovkasto bielych oblakov, akoby vyliezalo z huňatej páperovej periny. Zvládlo to – a zažiarilo hrejivým úsmevom. Pokojne sa vydalo na svoju […]

Začínal deň. Drobnučká jarná tráva, osviežená nočným dažďom, sa v skorom ráno sviežo rozzelenala. Vzduch sladko rozvoniaval kvetmi skorej jari, prvosienkami, ich hlávky sa otvárali k slnku pomedzi trávu, derúcu sa dychtivo zo zeme. Láskavé lúče jarou ožívajúceho slnka mávali svetu priateľsky na pozdrav. Vietor zanášal ich vôňu až k lesu. Tam, pod listom […]

Lúka dýchala pokojom v rannom šere. Svitalo, obzor sa rozžiaril zlatistými lúčmi slnka. Stúpalo čoraz vyššie, presvetlilo oblohu. Ránom sa kde – tu ozýval ešte ospalý hlas vtáčika, príroda sa prebúdzala do nového dňa. Postupne lúka, roztrblietaná rosou v slnečných lúčoch, ožívala bzukotom včiel. Oranžovočierny motýľ zletel na sýto fialový kvet […]

Vietor rozvieval semienka púpav. Vznášali sa na malých bielych padáčikoch, nežné a krehké. Odvážne zdolávali prelet lúkou, vietor ich roznášal všetkými smermi. Chvíľu leteli, chvíľu pozvoľna klesali, až nakoniec pristáli na zemi. Usádzali sa na rozličných miestach, blízko i ďaleko, aby z nich vyrástli silné púpavy. Víla vážka pozorovala malých […]

Víla vážka sa tichučko smiala. Jej smiech znel ako strieborné zvončeky, ľahko a radostne sa niesol podvečernou lúkou. Stromy na okraji lúky ticho šumeli vo vetre. Utíchal spev vtákov. Nebo temnelo, striebristé hviezdy žiarili s nástupom tmy čoraz jasnejšie. Bolo ich veľa, tak veľa, rozprestierali sa v nekonečne vesmíru od veľkých svetelných bodov, až po […]

Víla vážka sa dívala do slnka. Jeho zlatisté lúče sa prepletali pomedzi konáre stromov, vytvárali na prašnej poľnej ceste tenučké vodopády svetla. Na kraji cesty svah klesal prudko nadol a otváral v záplave kríkov výhľad doširoka – doďaleka. Tiahol sa k horizontu nežne modrastými kopcami, ktoré kontrastovali so záplavou zlatistozelenohnedastých farieb, ktorými […]

V skorom letnom predpoludní, prežiarenom žiarivými slnečnými lúčmi, sa vznášal ponad lúku krehký farebný motýľ. Zľahka poletoval z kvetu na kvet, podchvíľou na niektorý z nich zosadol, a po chvíli oddychu znovu letel ďalej. Vzduch voňal opojne sladko. Oblaky pokojne plávali nebom. Víla vážka sedela na slnkom prehriatom kameni pri šípovom kríku, a […]

Chladný vzduch jesenného rána sa zrážal v chumáčikoch hmly, bielobielej, nežne páperovej. Listy zlietali zo stromov ako sťahovaví vtáci, unikajúci pred zimou do teplej náruče zeme. Postupne sa ranným brieždením slnečné lúče šírili ponad obzor, žiarivo sa smejúc prichádzajúcemu dňu. Trblietavá rosa na steblách trávy, v hrejivej slnečnej záplave postupne […]