Založ si blog

AKO – havran 7. – Zlomky poznania

 

Viete si predstaviť, ako sa brodíte cestou plnou blata, v daždi, do poslednej nitky mokrí, a pokladáte to za zmysluplné, cítite sa spokojní – hoci nie ste vodník?

Hej, jasné, situácie životnej pohody si obvykle spájame s idylickými scénami – so slnečnými dňami, rovnou suchou cestou, prípadne zelenou trávou… Ibaže veci niekedy nie sú také, ako sa javia na prvý pohľad. A tak občas prídeme na to, že naše predstavy môžu byť nesprávne – a možno je dobré nemať žiadne rozumové úsudky, hodnotenia, len vnímať, prijímať celým srdcom. Je to i vaša životná skúsenosť?

A tak dnes niečo o životnej filozofii, spokojnosti v blate, divých sviniach, medveďoch a kuriatkach, aj o havranoch. Ako sa to tak dokopy poskladalo? Veď k tomu dôjdeme.

 

Začnime tou životnou filozofiou.

To, čo a kto je pre nás v živote dôležitý, o nás hodne vypovedá. Ja som si dnes bilancovala niektoré veci – a tak niečo z toho dám aj sem.

Pre mňa bolo v živote dôležité Byť, Niekam patriť a O niečo sa snažiť.

 

Takže Byť…

Byť pre mňa znamenalo úprimnosť a pravdivosť života – žiť deň za dňom svoj obyčajný ľudský život a uchovať si pohľad dieťaťa, uvedomovať si stále úžasnosť sveta (denne cestujem do práce a žijem v prírode, no každé ráno znovu a znovu ma dostanú okamihy splynutia s prírodou, vychádzajúce slnko, šum lístia.Hej, zrejme by som si porozumela hodnotovo skôr s aborigénmi, ako s modernou spoločnosťou západného typu – tiež pokladajú za dôležité snívať.

Úprimnosť a pravdivosť života však pre mňa nie je len radostnosť, ale aj nepredstieraný a nezastieraný plač za niečím či niekým pre nás dôležitým. Pozitívne zameranie pohľadu na rôzne veci môže človek podľa mňa riadne prehnať, ak to nevychádza zo srdca. Záchvat nespútaného smiechu u mňa i mojich dcér vyvolal kedysi jeden z dielov Zámeny manželiek z USA, kde pani s kŕčovitou radostnosťou vykladala, že je „najlepšou verziou seba“ a pokrikovala ustavične na všetkých okolo seba „si najlepšou verziou seba“(privádzala ich tým do zúfalstva)… Recesisticky sme potom v nasledujúcom týždni s dcérami využívali každú možnú aj nemožnú príležitosť a parodovali ju.

Byť pre mňa neznamená majetok, postavenie, ani vzdelanie. Hej, som typický rebelský Vodnár, takže ak si moju úctu nezískate svojou ľudskou stránkou, ako formálna autorita sa jej nedočkáte. A myslím si, že ľudia pachtiaci sa za titulom, majetkom či postavením tým v skutočnosti zakrývajú svoju malosť, svoje nízke sebavedomie. Ozaj veľkí ľudia sú pokorní a nepotrebujú sa „robiť vyššími“ falošnými schodíkmi. Ach, akože to Rúfus opäť raz výstižne  v Peckovi sprostáčikovi? …“až keď mu umieračik zvonil spoznali mnísi vzdelaní, že bližšie pravdy ako oni bol Pecko s dušou na dlani…“

 

Niekam patriť.

Vždy niekam patríme – ide o to, či sa stotožňujeme s tým, čo nás obklopuje, či sme šťastní tam, kde sme.  Takže ku komua kam patrím vo svojom srdci?

„Moja svorka“ – to sú moje deti. Moje dcéry sú ľudské, citlivé a majú zmysel pre humor. Som na ne hrdá, že sú samé sebou a trápi ma, že musia zažívať v živote niektoré veci… V mojej svorke sú aj ľudia mojej krvnej skupiny – bojujú za veci, ktoré pokladajú za správne a nesklopia hlavu.  A „moja svorka“ sú tiež všetci lúzeri „89“ – slabí, chorí, zadupávaní – za tých kopem a budem kopať do konca mojich dní.

A kam patrím? Jedno z miest, ktoré nosím v srdci, je park pri železničnej stanici v Poprade. Časť svojej divokej duše pred pár rokmi stratil, oklieštili ho a „scivilizovali“, no aj tak si tam dokážete nájsť v jeho zapadlom kúte lavičku, kde havrany a vrany (popri nich možno aj kavky a krkavce – odlíšim spomedzi krkavcovitých akurát tak havrana) krúžia ponad stromy a krákajú…  Krúžia a krákajú…. Milujem to miesto. Pôsobí to na mňa upokojujúco a dôverne známo, akoby sa mi už, už malo z pamäte vynoriť čosi dávno zabudnuté… Zakaždým, keď som v Poprade, zastavím sa tam.

A pravdaže, havran je moje šamanské silové zviera. Je úžasný,s jeho modrasto lesklým perím a múdrym pohľadom. Objavuje sa v mojom živote v rôznych situáciách, aby zameral moju pozornosť na niečo pre mňa významné, prináša poznanie či šťastné náhody, životné šance… Znie to zvláštne, viem, ale práve vysoko nepravdepodobné a nepredvídateľné udalosti tvoria základ takmer všetkého v našom svete (nie, nie je to môj nápad hodný pozornosti psychiatra, ale citát z knihy Čierna labuť od pozoruhodného filozofa Taleba). Plne s ním súhlasím, ku všetkému pre mňa dôležitému som sa dostala práve prostredníctvom takých udalostí.

 

O niečo sa snažiť.

To, o čo sa snažíme v živote, sú obvykle veci, ktorým veríme. Takže v čo verím?

Verím v dobro – stretávam veľa dobrých a láskavých ľudí.

Verím, že je dôležité mať spoľahlivé zázemie, domov.

Verím, že je dôležité mať nádej, aby sme mohli ísť životom.

Verím, že smrťou nič nekončí a existuje reinkarnácia.

A verím tiež, že život je ako voda. Má jej zázračnosť. Prenikne do každej bunky nášho tela, ak mu nastavíme tvár. Je prítomný a istým spôsobom neuchopiteľný ako voda. Kráčame ním, možno ako priezračnou horskou bystrinou, pokojne žblnkotajúcou, alebo možno ako riečnym prúdom, zakaleným blatom z úporného dažďa. A možno, ak si myslíme, že sa chránime pred kalnou vodou bezpečím domčeka, zistíme, že jeho strecha je plná diera a tak si kladieme otázku – spolu s Rúfusom, že –„lež čo s tou dierou? Naprší ňou veru a celý život spí sa v kaluži…“

Hej, život je ako voda…

 

Elena K. Ištvánová Predná Hora, 3.7.2016

 

P.S.:  A že čo to bol za nezmyselný príklad v úvode článku? Kto už by sa cítil dobre v blate a daždi? Nuž napríklad ja dnes – hubári to určite poznajú, navyše v lese bolo ticho a pokoj.

A tu je výsledok hoďky v lese. DSC_0253aaaŽivot v prírode má nielen svoje čaro, ale aj výhody v podobe húb – ak privriete oči nad tým, že diviaky rozryli lesnú cestičku cca 10 metrov od bytovky.  A že pri rannom behu cestou okolo Lubeníckej chaty dcéru s kamarátkou v utorok sprevádzal medveď, odvtedy behajú len tu hore, v areáli…

11×11 7. – Čas letí k Vianociam. . .

18.12.2018

Čas zasa raz letí k Vianociam. A my, každý po svojom, kráčame vedno s ním. Niekto upachtene, vianočne všetko stíhajúco, iný pokojným, vianočne nezmeneným krokom. Vianoce honosné, Vianoce viac »

Na tepe dňa 11. – Ceny elektriny sú u nás nevyspytateľné. . .

16.12.2018

Tak ako som sľúbila v predchádzajúcom blogu – pokračujeme úvahou o výrobe elektriny na Slovensku. K tejto krásnej vízii ochrany pracovných miest baníkov a ich hladujúcich detí v prípade viac »

Na tepe dňa 10. – Treba zvyšovať cenu elektriny?

16.12.2018

Ľudia majú obavy zo zdražovania a niet sa čo čudovať, pri napätých rozpočtoch mnohých rodín. Sú nahnevaní, čo všetko sa má u nás zdražiť od januára. Aby nie, zalepiť oči nám chce viac »

Charles Michel

Belgický premiér Michel pre Marrakéš rezignoval

18.12.2018 20:46

Ešte večer ju odovzdá do rúk kráľa Filipa.

Jozef Bíreš

Bíreš: Rozhodnutie Rakúšanov by mohli zmeniť Rumuni

18.12.2018 20:00

Rumunsko, ktoré bude od januára predsedať Rade Európy, by mohlo anulovať rakúsky postoj, nepovažovať dvojakú kvalitu potravín za nekalú praktiku.

obálka, dopis, kuriér, pošta, správa, e-mail

Slovenské poštové známky získali v roku 2018 rekordný počet ocenení

18.12.2018 19:24

V súťaži o najkrajšiu známku sveta sa poštová známka Umenie: Oltár sv. Jakuba v Levoči umiestnila na 2. mieste.

mayová

Britská vláda aktivovala plány pre prípad neriadeného brexitu

18.12.2018 19:22

Prioritou Mayovej vlády zostáva riadený brexit.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1,018
Celková čítanosť: 1968710x
Priemerná čítanosť článkov: 1934x